14. marca 1939 vznikol vraj vojnový Slovenský štát. Tak do nás hustili učiteľky dejepisu a dodnes to píšu všelijaký partizánski historici. O pár strán ďalej sa v učebnici písalo, že vojna vypukla 1. septembra 1939. Z toho by malo vyplývať, že slovenský štát vznikol v mieri. Asi som trochu punktičkár.
Ešte do nás hustili aj o geniálnom, demokratickom a vzorovom česko-slovenskom štáte. Ako inak mierovom. Pozrel som si, kedy vznikol. Národní listy, aj Rašínov originál. Píšu, ako Národní výbor československý vydal zákon o zřízení samostatného státu československého dne 28. října 1918.
Kúsok ďalej sa v učebnici tvrdilo, že 1. svetová vojna sa skončila 11. novembra 1918. Rozmýšľam, či by sa ten štát z októbra nemal volať vojnový česko-slovenský. Keď už som taký punktičkár. A hlavne pomlčkový.
Dôvody, prečo to vtedy napísali bez pomlčky, sú známe. Česi a čiastočne aj Slováci potrebovali oklamať svetové mocnosti, že tu je jeden silný štátotvorný prvok a preto vymysleli konštrukciu s početným národom československým, ktorá mala uľahčiť veľmociam uznanie nového štátu po rozpadnutom Rakúsko-Uhorsku.
Ťažko povedať, či to bolo v danej chvíli nutné, pretože aj americký prezident Wilson, aj vedúci predstavitelia európskych mocností veľmi dobre vedeli, že sú tu národy dva. Neboli hlúpi a okrem toho na nich pracovali naši slovenskí lobisti. Nielen Štefánik, ale najmä Slováci za oceánom. A asi aj preto s úplnou samozrejmosťou o pár mesiacov do najdôležitejších zmlúv o povojnovom usporiadaní písali všade a zásadne o Česko-Slovensku a o česko-slovenskom štáte, či česko-slovenskom národe. Dokonca aj na poštových známkach sa veselo písalo Pošta česko-slovenská. Bez ohľadu na to, aké bezpomlčkové konštrukcie Pražáci zapisovali do prvých zbierok zákonov.
Ale to nie je všetko, čo sa píše v našich slávnych učebniciach a médiách. Tisíckrát som videl napísané, že vraj 28. októbra 1918 vznikla Československá republika. Tak som si znovu pozrel texty z roku 1918. Napríklad tzv. recepčný zákon.
Všade v dobových dokumentoch sa píše, že vznikol československý štát (prípadne česko-slovenský štát). Žiadna republika. A ešte sa tam aj píše, že štátna forma tohto vznikajúceho štátu sa určí neskôr. Teda vôbec to nemusí byť republika, ale trebárs aj teokratická monarchia. (Pochopiteľne počas prípravných rokovaní Čechov a Slovákov sa predpokladalo, že pôjde o republiku a úvahy slovenskej strany smerovali k akejsi konfederatívnej podobe spolužitia.)
Ale novinári donekonečna splietajú, že vznikla republika. Keby boli aspoň trochu snaživí, prečítali by si okrem recepčného zákona aj tzv. Dočasnú ústavu z 13. novembra 1918. Až tu sa prvý raz spomína republika (bez oficiálneho názvu), konkrétne v paragrafe 7 a je zjavné, že pôjde o parlamentnú demokraciu.
Keď to zhrniem, tak o Slovensku, ktoré vzniklo v mieri píšu, že vojnové. O Česko-Slovensku, ktoré vzniklo počas vojny, píšu, že mierové.
Český plán s novým štátom vyvrcholil nešťastnou unitárnou čechoslovakistickou Ústavou z 29. februára 1920. Keďže to bol plán protislovenský, tak aj dopadol. Čím viac chceli likvidovať slovenskosť Slovákov, tým väčší odpor a ťah ku autonómii, či úplnej zvrchovanosti v nich prebúdzali.
Nieto sa čo čudovať, že šancu na vznik svojho samostatného štátu Slováci využili. Môžeme napísať tisíc dôvodov, ale stačia dva. Lebo je prirodzené mať svoj štát. Lebo každý vyspelý národ ho chce mať.
V prípade slovenského národa a vzniku jeho národného štátu sú zaujímavé ešte dve veci.
Vznikol s malým s, ako vzniknutie štátnosti?
Keď sa 14. marca schyľovalo ku hlasovaniu, vtedajší predseda parlamentu Martin Sokol vlastnoručne napísal text, ktorý išli poslanci aklamačne schvaľovať. Podľa toho, že písal slovenský štát s malým s, je zrejmé, že návrh zákona myslel v duchu, že ide vzniknúť slovenská štátnosť. Až 21. júla 1939 prijatá slovenská ústava zadefinovala, že názov štátu je Slovenská republika. Zhodou okolností podobne postupovali aj Česi pri zakladaní nášho spoločného štátu, keď nielen v koncepte Rašína, ale aj v zbierke zákonov je napísané, že vzniká štátnosť (štát) s malým začiatočným písmenom.
Doteraz sa žiadny historik nezamyslel nad faktom, prečo sa prepis odhlasovaného zákona do Slovenského zákonníka spravil tak, že Slovenský štát sa zapísal s veľkým S. A samozrejme, podľa Zákonníka sa text zákona o vzniku prvej slovenskej štátnosti cituje už 81 rokov.
Je to správne? Odhlasovali poslanci slovenský štát, alebo Slovenský štát?
Nejaký názov nového štátneho útvaru na mape sveta sa musel v dokumentoch objaviť hneď od prvého dňa. Je logické, že až do prijatia Ústavy sa používal názov a gramatický tvar Slovenský štát (s veľkým S), alebo Slovensko. A ktovie, možno si zákonodarcovia (samotný Sokol?) hneď po schôdzi uvedomili, že nejaký názov treba a preto administratívne nariadili, že do Zákonníka treba napísať, že Slovenská krajina sa vyhlasuje za samostatný a neodvislý Slovenský štát (s veľkým S).
Moje znalosti dejín majú limity a celkom by ma potešilo, keby nejaký bádateľ vypátral, kde a prečo vznikol rozdiel medzi malým s v Sokolovom rukopise a veľkým S v Slovenskom zákonníku.
Zase to trochu zhrniem. O Česko-Slovensku píšu že 28.10.1918 vznikla Československá republika, čiže automaticky použijú oficiálny názov, ktorý bol uzákonený až v roku 1920. O Slovensku zásadne píšu, že 14.3.1939 vznikol Slovenský štát. Keby boli konzistentný a používali rovnaký prístup, tak by mali písať, že 14.3.1939 vznikla Slovenská republika (aj keď tento názov dostala o pár mesiacov neskôr).
Prezradím vám, prečo to robia. Lebo celé desaťročia bolo prezentované spojenie slov Slovensko a štát ako to najhoršie možné slovné spojenie na svete. Vždy s pripomienkou neblahých udalosti, ktoré sa počas vojny udiali. Samozrejme, že cieľom bolo, aby obyčajného Slováka už len pri myšlienke, že by niekedy mohol mať svoj štát, okamžite striaslo. Verte tomu, že keď to zopakovali stotisíckrát, tak to na mnohých zabralo.
Dnešný deň si zaslúži ešte jedno odhalenie. Samostatné Slovensko vzniklo už dvakrát a obidva razy nám s tým pomohol niekto zvonka. Dokonca boli väčšími iniciátormi, než my sami. Je to zvláštne, ale je to tak. Prvý raz nás do štátnosti dokopal Hitler svojimi vyhrážkami, že ak nie, tak nás rozdelí medzi susedné krajiny. Jasné, že sme si radšej vybrali samostatnosť.
A druhý raz? Bol to Klaus. Spomeňte si, ako išiel Mečiar do rokovaní s českou stranou s cieľom udržať federáciu a nerozdeliť spoločný štát. A na jeho jeho pamätnú vetu: Česi nás dokopali do samostatnosti. Alebo si vyhľadajte, ako Klausovi došla trpezlivosť rokovať s nestabilnou hlavou bývalého boxera a vyhlásil: Než nějaký experimenty, to raději dva suverénní státy. A pustil nás kade ľahšie.
Bude najlepšie, keď už nebudeme musieť čakať, či nás niekto milostivo tretí raz dokope ku svojmu štátu. Jednoducho si už Slovensko nikdy nepustime z rúk.
