Ako sa to začalo? Kto sa chce dostať k majetku a peniazom mesta? Prečo to trvá 20 rokov a o koľko peňazí už mesto prišlo? Dalo sa tomu zabrániť, alebo je vedenie mesta neschopné? Prečo si mnohí myslia, že primátor Hrnčiar je v podvode zapletený?
Verejne sa hovorí, že ide o podvod, v ktorom lietajú obrovské peniaze a Martinčania sa pýtajú, či na konci pôjde niekto do basy. Nad mestom v nútenej správe krúži exekútor a berie mu tretinu ročného rozpočtu. Ohrozené sú základné funkcie mesta, obyvateľom hrozí zvyšovanie daní.
A pritom je takmer všetko zdokumentované a z veľkej väčšiny publikované. Málokto však rozumie, čo je v pozadí celej kauzy.
Po roku 1989 veci menili majiteľov. Takzvaný štátny majetok z čias komunistov (fabriky, budovy, pozemky) sa vracal tým, ktorým bol kedysi ukradnutý, alebo sa k nemu dostávali tí, ktorí sa najlepšie zorientovali v nových časoch. Pôvodná myšlienka, že to bude lepšie, lebo súkromný majiteľ sa predsa bude o svoj majetok poriadne starať a zveľaďovať ho, sa zvrhla na ruvačku medzi dobre informovanými. Smutné je, že zámerom väčšiny prvých nových nadobúdateľov nebolo vyrábať a zhodnocovať, ale prenajímať, alebo ďalej predať.
Špecialitou vtedy boli majetky telovýchovných jednôt a športových klubov. Tieto športoviská, budovy a areály boli častokrát celé roky brigádnicky budované dobrovoľníkmi a nadšencami a zákon určoval, že by nemali skončiť v rukách jednotlivcov, ale v prvom rade by sa mali prepísať na mestá a obce a slúžiť všetkým občanom. Tak sa už v roku 1991 začalo prepisovať. A vkladať do katastrov.
Na Slovensku patrila medzi najbohatšie športové organizácie martinská TJ ZŤS, spojená s mimoriadne finančne silnou fabrikou na výrobu tankov, zamestnávajúcou 15 000 ľudí. Okrem štadiónov a hál (futbal, hokej, hádzaná, atď.) mala k dispozícii kurty, plaváreň, kúpalisko a aj skvele vybavený lyžiarsky areál na Martinských holiach, vrátane chát a obrovských pozemkov. Tieto položky mali byť podľa zákona v rámci tzv. delimitácie prevedené na mesto Martin. Neboli. Veľmi rýchlo skončili v súkromných rukách.
Prepísali sa hlavne na novovzniknuté občianske združenia (nové športové kluby), zväčša zakladané predsedami bývalých socialistických športových klubov, či vedúcimi prevádzok. A tí mali s nimi svoje plány. Možno verejnoprospešné, ale hlavne sebeprospešné.
Transakcie, pôvodne spravené ako delimitáciu z TJ ZŤS do užívania novým subjektom, robil v Martine jeden dnes už nebohý právnik so súhlasom jedného dnes už nežijúceho primátora. Namiesto užívania však vznikalo vlastníctvo. Katastrálny úrad v Martine majetky novým klubom záhadným spôsobom zavkladoval a tým zasial semienko budúcich biznisov, zmeniek, pohľadávok a exekúcií.
Aj rok 1995 je dobrý pre pochopenie o čo išlo a o čo ešte dodnes ide. Na Slovensku prebiehala divoká mečiarovská privatizácia. Treba vedieť, čo to znamená. HZDS rok predtým vyhralo predčasné voľby a Vladimír Mečiar tretí raz zostavil vládu. Vyhlásil, že na Slovensku chýba silná vrstva domácich podnikateľov a zrušil kupónovú privatizáciu.
Dovtedy aspoň čiastočne spravodlivý prevod podnikov všetkým občanom sa zvrhol na prideľovanie za zlomkové ceny tomu, kto sa kamarátil s Mečiarom, Lexom a inými hzdsákmi. Všetko prebiehalo pod kontrolou samotného premiéra. On osobne nechával každý jeden „predaj“ svojou vládou odsúhlasiť.
Uvediem príklad z jedného mesiaca v roku 1995, keď vláda schválila “priamy predaj” 45 podnikov, z nich niektoré priklepli firmám, ktoré ani neboli ešte založené… Ak náhodou kupcovi chýbalo aj to minimum peňazí, za ktoré mu bol podnik dodaný, poruke stáli pripravení bankári. Riaditeľ VÚB Ján Gabriel a riaditeľ Sporiteľne Ivan Kiňo potrebné čiastky požičiavali. O splatenie sa príliš nezaujímali. Diali sa nielen porušenia všetkých možných platných zákonov a zdravého rozumu, ale hlavne obrovská finančná strata pre štát.
Ešte jedna zaujímavosť. Vládnu koalíciu tvorilo smutne známe trio Mečiar (HZDS), Slota (SNS), Ľupták (ZRS), ktoré si vtedy kompletne rozparcelovalo celú krajinu. Predsedovi Združenia robotníkov Slovenska, Banskobystričanovi Jánovi Ľuptákovi sa neskôr zrejme ozvalo svedomie a v roku 2001 dal na Generálnu prokuratúru dôkazy o privatizačnej rabovačke 654 podnikov. Nikdy sa to nevyšetrovalo. V justícii boli už vtedy zabetónovaní Mečiarovi ľudia, výsledok bol, že skutok sa nestal.
Takže sa nachádzame v období, kedy hzdsáci akoby dostali pokyn berte všetko čo nie je priklincované. A oni brali nielen na celoštátnej úrovni, ale aj po okresoch.
V Martine malo HZDS v tom čase pod palcom takmer všetko. Všetky pozície, okrem nového primátora Bernáta. V komunálnych voľbách 18. – 19.11.1994 nahradil komunistického primátora Štefana Jokela v Martine prvý raz od 2. svetovej vojny nekomunista. Avšak medzi 41 mestskými poslancami mali HZDS, SNS a komunisti premenovaní na SDĽ prevahu a 25 hlasmi valcovali všetky rozhodnutia. Niektorí si plnili Mečiarovu víziu o vzniku silnej vrstvy domácich podnikateľov a je logické sa domnievať, že cítili tzv. politické krytie. Inými slovami, ak by sa aj nejaký prešľap stal, vedeli, že naši hore to nejako poriešia.
Stojí za to pripomenúť si, kto v rokoch 1994-1998 v Martine pripomínal dnešných kolesíkov, či bašternákovcov. (Technická poznámka: Ak sa vám nasledujúci zoznam v mobilnej aplikácii Facebook nezobrazuje správne, prihláste sa do klasického zobrazenia v prehliadači, alebo použite počítač.)
- Ján Dreisig, HZDS
- Vladimír Franko, HZDS
- Peter Kašuba, HZDS
- Michal Drobný, HZDS
- Viera Korchanová, HZDS
- Anna Bródyová, HZDS
- Miroslav Ďuriš, HZDS
- Ján Gregorčík, HZDS
- Marián Bumbala, HZDS
- Pavel Kokavec, HZDS
- Pavol Námešný, HZDS
- Katarína Blizňáková, HZDS
- Katarína Krkošková, HZDS
- Peter Matis, HZDS
- Hubert Fidrik, HZDS
- Artúr Grác, HZDS
- Miroslav Ciprian, HZDS
- Jaroslav Dzurec, HPSR + SDSS + SDĽ
- Jozef Hlúbik, HPSR + SDSS + SDĽ
- Ľubomír Karkošiak, HPSR + SDSS + SDĽ
- Marián Černák, HPSR + SDSS + SDĽ
- Štefan Jokel, HPSR + SDSS + SDĽ
- Ján Žiak, SNS
- Ivan Gondáš, SNS
- Pavol Hupka, ZRS
- Katarína Adamicová, DS + KDH + SPŽSR
- Ľudovít Lettrich, DS + KDH + SPŽSR
- Ján Maťovčík, DS + KDH + SPŽSR
- Ladislav Bevilagua, DS + KDH + SPŽSR
- Miroslav Kočalka, DS + KDH + SPŽSR
- Elena Bágelová, DS + KDH + SPŽSR
- Ján Bobček, DS + KDH + SPŽSR
- Miroslav Bórik, DS + KDH + SPŽSR
- Ľudovít Košalko, DS + KDH + SPŽSR
- Ondrej Potančok, DS + KDH + SPŽSR
- František Bohačiak, DÚ + KSÚ
- Milan Benko, DÚ + KSÚ
- Martin Janek, SZS
- Viera Gallová, SZS
- Jozef Bernát, SZS
- Dušan Laššák, nezávislý
HZDS 17 + SDĽ 5 + SNS 2 + ZRS 1 = 25
Začnime od začiatku. Mestskí poslanci na svojom rokovaní 18.5.1994 schválili vstup mesta Martin do súkromnej firmy. Za posledných dní primátorovania komunistu Štefana Jokela, ináč bývalého generálneho riaditeľa ZŤS, vznikla akciová spoločnosť. Do predmetu podnikania si dala rozvoj a prevádzkovanie aktivít na Holiach. Nazvali ju Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. Dátum založenia bol 28.9.1994, tri týždne pred komunálnymi voľbami. Základné imanie predstavovalo 1 milión Sk, 150 akcií bolo na meno, 50 na majiteľa.
Keď sme už pri skúmaní, v akom prostredí sa prípad odohráva, nič neotvorí oči lepšie, než zoznam mestských poslancov, ktorí podporovali primátora Jokela v tomto období.
O meste vtedy rozhodovali poslanci, zvolení v prvých slobodných komunálnych voľbách konaných 23. a 24. novembra 1990, teda rok po revolúcii, ktorá zvrhla vládu komunistov.
Mesto Martin malo na Slovensku výnimočné postavenie. Ak všade v prvých voľbách po Novembri schytávala Komunistická strana debakel, v Martine komunisti vyhrali s obrovským náskokom! Mali svojho primátora a zo 41 poslancov bolo 18 za KSS, 6 za SNS.
Zoznam poslancov z rokov 1990-1994 vypovedá, aký typ voličov žije v metropole Turca.
- Jozef Orságh, KSS
- Marián Danišek, KSS
- Ľubomír Thomka, KSS
- Pavol Kiršner, KSS
- Ladislav Sokolík, KSS
- Zdeno Čarvaga, KSS
- Peter Ingriš, KSS
- Ľubomír Karkošiak, KSS
- Milan Štrbík, KSS
- Ján Zemko, KSS
- Jaroslav Hrubý, KSS
- Marián Černák, KSS
- Štefan Jokel, KSS
- Rudolf Moravčík, KSS
- Jozef Kubovčík, KSS
- František Gren, KSS
- Jaroslav Vician, KSS
- Ján Herodek, KSS
- Anna Bajcárová, SNS
- Milan Petržel, SNS
- Dušan Lajčiak, SNS
- Viera Gallová, SNS
- Július Valach, SNS
- Ján Žiak, SNS
- Katarína Adamicová, VPN
- Štefan Baranovič, VPN
- Milan Ondruška, VPN
- Milan Bálint, VPN
- Ivan Bízik, VPN
- Jela Zajacová, VPN
- Peter Marcin, DS
- Ľubomír Blaho, DS
- Igor Steindl, DS
- Janka Klimová, DS
- Ľudovít Lettrich, DS
- Miroslav Vestenický, DS
- Renáta Nováková, SZ
- Otília Čamborová, SZ
- Milan Benko, KDH
- Jaroslav Dzurec, nezávislý
- Ján Híreš, nezávislý
Poďme ale späť ku prípadu. Akciovke, založenej v roku 1994 a ktorej klony o 20 rokov neskôr idú obrať mesto o takmer 10 miliónov eur, od začiatku šéfoval a teraz sa podržte – dodnes šéfuje istý Rastislav Mažgút. Človek, ktorý stále býva v Martine.
Akciovka plánovala budovať na Holiach moderné stredisko (vleky, lanovky, zjazdovky). Aby si mohla brať veľké úvery, potrebovala navýšiť základné imanie. Noví poslanci poverili nového primátora pokračovať v projekte začatom predošlým vedením mesta.
Uznesením zastupiteľstva z 9.3.1995 poslanci súhlasili s vkladom mesta do akciovky za podmienky, že “aj ostatní akcionári navŕšia základné imanie prislúchajúce výške ich podielu”. Mimoriadne Valné zhromaždenie akciovky s týmto bodom programu sa uskutočnilo 16.12.1995. V ten deň sa rozohrala partia, ktorá po 20 rokoch zoberie každému občanovi 50 tisícového mesta 200 eur z peňaženky. Aj práve teraz narodenému…
Zhromaždenie riadili manažéri akciovky Mažgút a Franko, ktorý bol v tom čase poslancom mestského zastupiteľstva za HZDS. Všetci veľkí akcionári (mesto Martin, Klub turistov aj Lyžiarsky klub) sa dohodli vkladať nehnuteľnosti za 103 miliónov Sk. Mesto zastupoval nový primátor Bernát, zaviazaný rozhodnutím hzdsáckeho zastupiteľstva vložiť ako nepeňažný vklad hotel Turiec a chatu Magistrát na Martinských holiach.
Keďže mal pochybnosti o výške ich ceny, žiadal do zápisnice napísať, že mesto majetok vkladá, ale cena nezodpovedá skutočnosti. Namietal aj 39 miliónové know-how fyzických osôb, ktoré malo byť súčasťou navyšovania a tiež žiadal, aby došlo k takej zmene stanov, že kým nebude vložený majetok všetkých akcionárov, tak proces nebude ukončený. Pripomienky zo zápisnice záhadne zmizli.
Pre ozrejmenie treba dodať, že tieto administratívne procesy v obchodných spoločnostiach sú dané zákonom, zákon určuje postupy a lehoty. Preto od rozhodnutia o navyšovaní vkladu bežala vtedy platná 4 ročná premlčacia lehota. Takúto lehotu neskôr bolo možné využiť na odmietnutie celého biznisu ako premlčaného (napríklad generálny prokurátor Čižnár neskôr podľa toho postupoval, niektoré súdy nepochopiteľne nie).
Martinskému katastru bol 10.6.1996 doručený od akciovky (Franka a Mažgúta) návrh na vklad do katastra. Odpoveď z katastra písaná 10.7.1996 bola šokujúca. Vklad sa nedá spraviť a prerušuje sa. Dôvod? Citujem: “Nie je možné zistiť oprávnenosť zástupcov vlastníkov zapísaných na LV č. 3832 konať v mene právnickej osoby.“ Na odstránenie nedostatkov dal kataster lehotu 30 dní.
Viete ktorý z akcionárov nemal svoj majetok v poriadku? Lyžiarsky klub Martin a jeho predseda Franko. Vleky a pozemky v hodnote 103 miliónov Sk boli založené v prospech iného subjektu.
Nebudete veriť ako a kedy ich založil. Dva týždne potom, ako na Valnom zhromaždení sľúbil za Lyžiarsky klub, že ten majetok použije na navýšenie, spravil akúsi zmluvu sám so sebou. Mal firmy EURO ŠARM s.r.o., PROFIL s.r.o., EURO – ŠARM SATA, s.r.o., Šarm spol. s r.o. , JASOMA spol. s r.o. a z niektorých z nich požičiaval peniaze Lyžiarskemu klubu, čiže majiteľ Franko štatutárovi Frankovi. Požičiavanie sprevádzala zmluva o zriadení záložného práva (a ručenie obrovským majetkom Lyžiarskeho klubu) podpísaná 1.1.1996. Takto vzniknuté pohľadávky aj s majetkom Lyžiarskeho klubu kúpil svojou firmou EURO ŠARM s.r.o. dňa 23.4.1998 za 1 milión Sk.
Potom sa Franko spojil s človekom, ktorý sa volá Martin Gargulák. Presnejšie Gargulák sa spojil s Frankom. Takže tu máme nové meno a novú odbočku v miliónovom prípade. Mimochodom neskôr to práve Martin Gargulák z Lietavy, jeho právnik Richard Karkó zo Žiliny a zrejme aj ďalšie právnické “kapacity” stojace v pozadí projektu žaloby na mesto Martin po rokoch súdnych manévrov na Najvyššom súde vyhrajú.
Ak vás zaujíma, ako sa im to podarilo, sadnite na helikoptéru, pristáť môžete na heliporte v záhrade pred Gargulákovým domom a skúste sa ho opýtať osobne.
Mesto Martin (a jeho primátor Bernát), keď sa dozvedelo, že vklad sa neuskutočnil, tak žiadalo zvolať Valné zhromaždenie akciovky s témou znížiť základné imanie. Stanovy akciovky využili Franko a Mažgút na blokovanie, nakoniec Valné zhromaždenie nariadil až na 29.6.1999 Krajský súd v Žiline. Na ňom Franko, Mažgút (plus ďalší akcionár Ján Mlynár) odmietli znižovať základné imanie a tým pádom sa mesto už necítilo viazané dohodou o nejakom spoločnom budúcom biznise.
Predtým ešte 22.6.1998 išlo na Franka trestné oznámenie za podvod. Ale ak si spomínate, že v tých rokoch malo HZDS všetko pod palcom, od polície, cez prokuratúru a súdy, tak svojho významného člena predsa nemohlo potopiť. Po 6 rokoch prišlo od polície vyrozumenie, že vyšetrovanie sa zastavuje pre nedostatok dôkazov. Vyšetrovateľ, ani dozorujúci prokurátor nevideli porušenie zákonov.
Dňa 24.9.1999 sa udial mierne kontroverzný úkon. Po tom, čo mesto (Bernát) po novom Valnom zhromaždení videlo, že navyšovanie imania sa u nikoho z akcionárov nekoná a návrh na zníženie imania je odmietnutý, tak so svojim majetkom normálne pracovalo ďalej a spomínaný hotel Turiec a chatu Magistrát vložilo do mestskej firmy Turiec, a.s. pričom ich cena bola ohodnotená na 22 900 000 Sk. Bol to aj spôsob, ako tento majetok pred ďalšími „záujemcami“ chrániť. Takýto postup bol v neskoršom spore využívaný ako argument proti mestu, lenže v tom čase už mesto Martin malo zámer podnikať s Frankom ukončený a onedlho padla aj lehota, dokedy mala akciovka spraviť vklad.
Vtedy už bolo po komunálnych voľbách (konali sa 18. a 19.12.1998), v ktorých išlo HZDS dole vodou. Pozrite si tú zmenu:
- Stanislav Bernát, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Katarína Adamicová, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Viera Gallová, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Jozef Bernát, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Ľudovít Lettrich, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Ján Maťovčík, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Ladislav Bevilaqua, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Jozef Hlúbik, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Miroslav Kočalka, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Peter Rovnianek, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Leonard Mišík, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Ján Zuberec, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Eva Rozborilová, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Ján Kožuch, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Igor Steindl, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Ľudovít Košalko, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Miroslav Bórik, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Tibor Čierny, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Otília Čamborová, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Marián Hrabovský, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Viliam Grajciar, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Rudolf Kollár, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Marián Koppal, SDK, KDH, DS, SDSS, SZS
- Bruno Horecký, DU
- Milan Benko, DU
- František Bohačiak, DU
- Dušan Laššák, SDĽ
- Jozef Keráčik, SDĽ
- Alexander Lilge, SDĽ
- Ladislav Sokolík, SDĽ
- Ján Maruňák, SDĽ
- Július Nagy, SDĽ
- Ján Vnučko, SDĽ
- Jana Bartková, HZDS
- Peter Matis, HZDS
- Katarína Blizňáková, HZDS
- Ján Žiak, SNS
- Ján Macko, SNS
- Peter Sovík, SNS
- Peter Kašuba, ZRS
- Pavol Hupka, ZRS
- Eleonóra Stieglerová, SOP
- Vladimír Zajac, nezávislý
Protimečiarovská koalícia teda získala väčšinu nielen v štáte, ale aj v martinskom parlamente. Frankovi zrejme došlo, že projekt, do ktorého vložil toľko času a úsilia sa rozplýva a tak sa ponoril do bahna až po uši.
Nasledujúci čin akciovky Franka a Mažgúta v spojení s Gargulákom a jeho právnikmi bol ako zo zlého filmu. Vymysleli zmenku na 200 miliónov Sk ako záväzok akciovky voči eseročke. Tou eserečkou bola iná Mažgútova, Frankova a Gargulákova firma s názvom Lyžiarske stredisko Martinské hole s.r.o. Na mimoriadnom valnom zhromaždení tejto eseročky 25.3.2002 schválili nepeňažný vstup firmy Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. do eseročky, čím v nej mala získať 20% podiel. Vkladom bola samotná zmenka splatná na tretí deň od vystavenia. Príchodom akciovky do eseročky 16.4.2002 tam zakotvil aj celý výmysel, že mesto si nesplnilo záväzok voči akciovke a nedalo do nej majetok. Majetok eseročky bol týmto navýšený o 103 miliónov Sk. Jedinou garanciou zaplatenia eseročke bola tá zmenka.
Vzápätí 20.5.2002 akciovka zažalovala mesto o 103 miliónov Sk plus 25% úroky, lebo vraj mesto nedalo majetok do nej, ale použilo inde (v Turiec, a.s.). Žalobu podala žilinská Advokátska kancelária Karkó (Gargulákov právnik) a zaevidoval Krajský súd v Žiline 21.5.2002.
V tejto chvíli sa dostávame do neskutočne absurdnej situácie. Ľudia, ktorí nevložili sľúbený majetok, žalujú mesto, ktoré majetok vložiť chcelo, za nesplnenie povinnosti vložiť majetok. A predstavte si, že o 13 rokov mesto takýto nezmysel nakoniec prehrá! Je to jeden z ďalších dôkazov, že spravodlivosť na Slovensku neplatí pre každého rovnako. Ináč povedané, Slovensko nie je právny štát, skôr nejaký mafiánsky. Mesto reagovalo ďalším trestným oznámením, že ide o podvod, opäť sa nič nevyšetrilo, alebo sa našiel dôvod, prečo to zastaviť. K zmenám v prokuratúre a justícii nedošlo prakticky vôbec.
Prípad mal novú odbočku. Od vzniku zmenky sa čudné rozhodnutia preklápali iným smerom.
Mesto dalo 29.6.2005 zadlženú spoločnosť Lyžiarske stredisko Martinské hole a.s. do konkurzu a nový vývoj prípadu začali riadiť nové „skupinky“. V nich sa aktívne objavujú mená ako škandalózni prokurátori Tichý a Trnka, konkurzná právnička Némethová a v nich súdy (aj tie Najvyššie) píšu rozsudky (podľa slov Petra Kubíka) takto: „…počas 13 rokov súdy sedemkrát rozhodli, že pohľadávka existuje a len trikrát že neexistuje a tiež šesťkrát rozhodli, že pohľadávka nie je premlčaná a len jedenkrát, že je premlčaná.“
Peter Kubík je bratislavský právnik, ktorý je súčasným majiteľom celého kšeftu a v prospech ktorého už exekútor zobral mestu 2,5 milióna eur a o ďalších minimálne 6 miliónov sa pokúša. Mesto je preto v nútenej správe, diriguje ho správkyňa dosadená podľa zákona Ministerstvom financií. Primátor a vedenie mesta je momentálne len do počtu. Aj preto som ich na jednom zo zasadnutí vyzval, aby okamžite zo svojich funkcií odstúpili.
Ešte raz si zopakujme. V jednom prípade je aspoň desať rôznych súdnych rozhodnutí a úplne opačných výkladov. Diktatúra sudcov a právnikov je morom tejto krajiny. A veľkou výzvou, ak sa máme niekam pohnúť.
Vráťme sa však ku konkurzu a nasledujúcemu obdobiu. Došlo ku zaujímavej zhode okolností. Konkurzná právnička Némethová spravila sériu nepochopiteľných úkonov, napríklad nemala uznať pohľadávku akciovky vloženej do eseročky (to tvrdí sudca Najvyššieho súdu Štefanko). Medzitým Gargulák zmenku presúval medzi svojimi spriaznenými firmami X – FRAM, s.r.o. a XXF, s.r.o. (spájajú ich Richard Karkó a Juraj Hýroš, stačí si otvoriť orsr.sk) a čo sa týka pohľadávky voči mestu o zaplatenie 103 miliónov Sk, tak tú nakoniec 26.6.2008 správkyňa Némethová predala za 10,6 miliónov Sk tomu istému Martinovi Gargulákovi, ako fyzickej osobe.
Gargulák (jeho eseročka) mal v tom období na Martinských holiach pripravené nejaké projekty a ak chcel pokračovať v biznise, potreboval sa dohodnúť s mestom, išlo najmä o prístupovú cestu na Martinské hole. Spor sa vyhrocoval, medializoval, do tohto obdobia prišli aj nové komunálne voľby a v roku 2006 prvé víťazstvo Andreja Hrnčiara. (Neskôr ho zopakoval aj v rokoch 2010 a 2014.)
Nový ambiciózny primátor sa od začiatku pasoval za záchrancu mesta a človeka, ktorý vyrieši staré spory. Aj preto vznikla otázka, ktorú som v pondelok 4.7.2016 položil osobne všetkým poslancom, lebo primátor Hrnčiar ako obyčajne, zo zasadnutia kamsi odišiel.
Prečo mesto v roku 2007, keď spoločnosť Turiec, a.s. odkúpila za 50 miliónov Sk obchodný podiel pána Garguláka vo firme Lyžiarske stredisko Martinské hole, s.r.o., nevyriešilo celý problém s Gargulákom?
Odpovede poslancov zatiaľ nie sú známe, možno sa Hrnčiarovi nedovolali, preto pridávam ďalšiu výzvu zainteresovaným. Zverejnite zmenku! Ukážte ju všetkým Martinčanom.