Slovensko prišlo 2. novembra 1938 o 20 % svojho územia. Fašistické Taliansko a nacistické Nemecko sa chceli zalíškať Maďarsku a tzv. Viedenskou arbitrážou nám nakreslili novú hranicu. Angličania a Francúzi boli v tej dobe s Hitlerom kamoši a nemali záujem do niečoho vŕtať.
Slovenské rodiny, ktoré žili tisíc rokov južne od spojnice Bratislava – Nitra – Košice sa ocitli pod brutálnym tlakom veľkomaďarských horthyovských šovinistov. Podiel Maďarov na tomto ukradnutom území stúpol po arbitráži z 59 % (sčítanie v ČSR z roku 1930) na 84 % (maďarské sčítanie v roku 1941).
Nárast za 3 roky o 25 % znamená, že tu došlo k tvrdšej a dôslednejšej maďarizácii, než počas Apponyiho školských zákonov v Uhorsku po roku 1907.
A prečo predposledná krádež? O pár rokov sme zase prišli o kusisko zeme. Koncom 2. svetovej vojny si Sovietsky zväz na našom východe úplne nadrzovku ukradol Podkarpatskú Rus. Toto územie Rusínov, ktoré malo počas storočí v habsburskej monarchii vždy blízko ku Slovákom a od 8. mája 1919 bolo súčasťou Česko-Slovenska si Stalin jednoducho od Beneša zobral.
Komunistami ovládnuté „oslobodené“ Česko-Slovensko tak ako „víťaz vojny“ prišlo o svoj tradičný východ. Ale aj o desaťtisíce Slovákov, ktorých lovila Červená armáda ako kedysi Belgičania černochov v Kongu a odvliekala do gulagov. Ale o tom radšej tichšie, lebo by sa ukázalo, že za vojny bolo zo Slovenska odvlečených viac Slovákov ako Židov. A to by mohlo narušiť obrázok výlučnosti jedného holokaust biznisu.
