Za minulého režimu boli niektoré vyučovacie hodiny hotová zábava. Občianska náuka, literatúra, dejepis. Plno rečí o blížiacom sa komunizme, v ktorom bude každý uvedomelo pracovať a nikto nebude chcieť viac, než sú jeho potreby… Tak určiteee.
Vedel som sa nabifliť aj legendy o partizánoch, SNP a úžasných komunistoch, ktorí nás neochvejne vedú do beztriednej spoločnosti s diktatúrou proletariátu. (Tú diktatúru mysleli vážne.)
Ku slávnemu SNP mi vŕtali hlavou dve otázky, ale radšej som ich učiteľom nikdy nepoložil. Nechcel som riskovať, že nejaký bývalý účastník vytiahne zo skrine odložený samopal a začne chrániť svoje výdobytky. Napríklad 255-ku, alebo beztrestnosť za povstalecké, či povojnové výčiny.
Jednoduchšie bolo odrapotať, že partizáni pod vedením komunistickej strany vymysleli slovenské národné povstanie, aby vyhnali nemeckých okupantov, ktorí nás počas druhej svetovej vojny vraždili, vypaľovali naše obce, hádzali ľudí do vápenky a robili tie najhoršie zverstvá. A že vďaka SNP sa Slovensko oslobodilo.
Po desaťročia nás učili, že Nemci tu besneli počas celej vojny, ale hrdinskí Slováci povstali a so zbraňou v ruke ich vyhnali. Len v poslednej dobe sa otvorenejšie konštatuje, že SNP nebolo úspešné, ale potlačené, čiže Nemcov sme nevyhnali a nič sme neoslobodili. Lenže legenda je zažratá a vnímaná tak, ako keby partizáni vyhrali nad Nemcami.
Tak si teda položme dve jednoduché otázky.
1. Kedy sem prišli nemecké vojská?
2. Načo sem prišli?
Odpovede sú prekvapujúce. Do 29. augusta 1944 tu wehrmacht nemal žiadne bojové oddiely. Nemecké okupačné armádne jednotky sem prišli až po povraždení Nemcov, ktorí cestovali vlakom cez Martin. V ten deň požiadal nemecký veľvyslanec na Slovensku do Berlína o vojenský zásah. A toho istého 28. augusta s tým vyslovila súhlas aj slovenská vláda.
Nemci chceli zasahovať už skôr, v priebehu augusta, keď partizánske skupiny vraždili nemeckých starousadlíkov a iných civilistov a keď videli, že naša polícia a armáda nestíha vlastnými silami brániť kriminalite a teroristickým akciám. Po spomínanom masakri v martinských kasárňach si už Nemci povolenie ani nepýtali. Jednoducho našej vláde oznámili, že sem idú robiť poriadky sami.
(Zdroje týchto informácií sú nemecké, čiže pedantne presné. Dajú sa naštudovať kdekoľvek a kto si chce uľahčiť bádanie, nájde ich aj vo Wikipédii, v téme Slovenské národné povstanie, v sekcii Nemecké vojská.)
V čase internetu sa už nedá zatajiť, že práve partizánske vraždy a provokácie k nám dotiahli cudziu armádu a rozpútali vojnu so všetkou hrôzou, ktorá je s ňou spojená. Na slovenskom území dovtedy druhá svetová vojna akoby vôbec nebola.
V podstate by táto krátka odpoveď mala stačiť, ale Slováci majú radi prirovnania.
Pár kilometrov severnejšie, v Poľsku, zúrila vojna už päť rokov. Mŕtvoly, bomby, zverstvá, zranenia, útrapy, hlad, zúfalstvo, tanky, vojaci, výbuchy, krv, slzy… 1. septembra 1939 tam vtrhla nemecká armáda a začali strieľať a zabíjať Poliakov. O niekoľko dní, 17. septembra 1939, zaútočil na Poľsko Stalinov Sovietsky zväz a zabíjali Poliakov z druhej strany. Ako je známe, potom sa vojna rozšírila do ďalších štátov, až nakoniec Hitlerovi preplo úplne a zaútočil aj na ZSSR, svojho spojenca pri napadnutí Poľska.
Prečo je dôležité vidieť rozdiel? V Poľsku ľudia zažívali nepredstaviteľné utrpenie od 1. septembra 1939 a na Slovensku bol za týchto päť rokov takmer pokoj. Neboli tu cudzie vojská, ani vojna. Až do 29. augusta 1944. Keby aj nejakí partizáni, či povstalci chceli, nemali by proti komu bojovať, nemali by dovtedy koho vyháňať.
Načo a proti čomu teda bolo povstanie?
To je dobrá otázka. Už takmer 80 rokov je neprípustné oponovať čechoslovakistickému a komunistickému vysvetľovaniu SNP a vo verejnej diskusii predložiť iný názor. Vedci historici, ktorí to skúsili, boli a sú umlčiavaní, vyhadzovaní z práce a je im znemožňované publikovať. Nesmú sa zúčastňovať na diskusiách v televízii, na vedeckých sympóziách im nikto nedá slovo a nedostanú žiadny priestor v masmédiách. A to sa hráme na demokraciu a slobodu slova a vedeckého bádania.
Nie je to zvláštne? Veď ak nemajú pravdu, tak ich predsa môžu „partizáni“ ľahko argumentačne prevalcovať?
Mýtus sa začína rúcať sám.
Zatiaľ je jasné, že Nemci tu počas vojny celý čas takmer neboli.
Ďalšia časť povstaleckej legendy spočíva v nacistických zverstvách.
Sú také dve hlášky o prírode. Nestúpaj bosou nohou na hada. Alebo, nechytaj tigra za chvost. Rozumný človek, ktorý nechce prísť k úrazu, nerobí takéto sprostosti.
Maličký štát s malou armádou. Také bolo Slovensko počas vojny oproti nemeckej Tretej ríši s megaarmádou, ktorá porážala jeden štát za druhým. Až natrafila na ruskú zimu a začala krvácať. Tiger bol ešte viacej rozzúrený. A nejaký ožratí nelegálni ozbrojenci mu začnú strieľať po príbuzných. Áno, hovoríme o zabíjaní nemeckých civilistov, ktorí tu žili celé stáročia a napríklad pomáhali rozvíjať stredoveké remeslá a budovať slovenské mestá. V auguste 1944 už vraždy pokojných slovenských občanov s nemeckými menami pribúdali dennodenne.
To si azda partizáni mysleli, že sa im to prepečie? Naverbovaní kriminálnici si to možno mysleli, ale ich sovietski velitelia určite nie. Tí presne vedeli, čo robia a dostávali presné inštrukcie. Pre túto diverznú prácu ich sem NKVD (sovietska tajná polícia) potajomky posielala a zhadzovala po nociach z lietadiel. Samozrejme, že im bolo jedno, ako sa potom Nemci vybúria na Slovákoch. Že za každého svojho zabitého vystrieľajú nejakú obec. A to sa aj dialo. Smutné pomníky vo vypálených dedinách raz povedia pozostalým pravdu a pošlú ich sťažovať sa potomkom partizánskych banditov.
Cieľom povstania ani zďaleka nebolo len obnovenie ČSR (rozumej benešovskej čechoslovakistickej republiky). Toto vtedy platilo len pre časť povstalcov. Tento cieľ sa stále píše v slovenských učebniciach a čo je ešte viac nepochopiteľné, vychvaľujú ho aj politici dnešného samostatného Slovenska.
Pre hlavných organizátorov spoza východnej hranice boli priority nastavené ináč. Rozpútať konflikt a vyprovokovať nemeckú odvetu. Donútiť wehrmacht dislokovať časť jednotiek na Slovensku, oslabiť nepriateľa na frontovej línii. Pritiahnuť ich na nejaké územie a potom to územie víťazoslávne „oslobodiť“ a naveky tam zostať. Nájsť si miestnych spojencov (výlučne ideologicky správnych – komunistov) a po prechode frontu cez nich ovládať dané územie.
Takých nebol problém nájsť. Zvlášť medzi tými Slovákmi, ktorí počas vlády ľudákov nezniesli, že už nemajú moc. A sme pri ďalšom fakte. Počas prvej česko-slovenskej republiky panovala na Slovensku veľká nespravodlivosť. Katolícka väčšina obyvateľov bola nevídaným spôsobom diskriminovaná a štátna politika z Prahy bola otvorene nepriateľská voči náboženskému cíteniu Slovákov. Na štátom platené pozície (od riaditeľa po posledného výpravcu) boli dosadzovaní buď Česi, alebo luteráni, v armáde si na veliteľských pozíciách Slovák neškrtol a to ani nehovoríme o pomlčke a porušení sľubov z Pittsburskej dohody, ktorú Masaryk označil za zdrap papiera, ani o Benešovej nenávisti ku všetkému slovenskému. Toto všetko sa po vzniku Slovenskej republiky zmenilo. Množstvo neschopákov muselo uvoľniť miesta a pozorovať, že nielenže bez nich samostatné Slovensko funguje, ale dokonca prosperuje.
Čo sa asi muselo odohrávať v ich hlavách, keď sa situácia na fronte zmenila a Nemci začali prehrávať? Samozrejme, že vycítili šancu na návrat do funkcií. Samozrejme, že kalkulovali, že ak Rusi vyhrajú a prevalcujú blok štátov, ktorý bol po dohode s Američanmi a Angličanmi zakreslený do ich sféry vplyvu a ak sa obnoví pražská vláda, tak znovu obsadia všetky miesta.
Podobne uvažovali komunisti. Lepšie povedané, tí mali v podstate istotu. Od decembra 1943 bolo jasné, že budeme patriť pod Stalina a moskovský stranícky menežment. Na schôdzkach v Moskve sa dozvedali nielen čo majú robiť pri protivládnych akciách, ale aj aké úlohy budú plniť pri nastoľovaní režimu po skončení vojny.
Motívov, s ktorými sa operovalo a špekulovalo pri príprave a priebehu SNP bolo zaiste oveľa viac. Jedno je však isté. Časť Slovákov tak nenávidela aktuálny režim a vládu ľudákov, že boli ochotní povstať proti nim aj za cenu zrušenia vlastného štátu. Dovoľte mi osobnú poznámku. Nepoznám podobný prípad v histórii, ani v súčasnosti. Štáty robia všetko pre to, aby ich existencia nebola ohrozená a je jedno, ako sa ich politici neznášajú. Keď ide o štát, averzie sú druhoradé.
Osobitná kapitola nastala po 29. auguste, keď sem už napochodovali nemecké vojská. Tí, čo chystali povstanie (opozícia, veľká časť armády, atď.), museli zmeniť plány a narýchlo ho vyhlásiť. Povstalecká armáda odštartovala boje s prichádzajúcimi bojovými jednotkami Wehrmachtu a oddielmi Waffen SS. Tak sa aj na slovenskom území rozpútali boje v rámci druhej svetovej vojny. Aj so všetkými hrôzami, ktoré vojna a strety dvoch armád prinášajú. Táto časť dejín, až do 3. mája, kedy sa sovietskym dobytím obce Makov skončila druhá svetová vojna na Slovensku, je už oveľa lepšie a podrobnejšie opisovaná, len si treba vybrať nejakých nekomunistických autorov.
Dajme emócie nabok. Faktickým následkom týchto udalostí bolo, že národ, ktorý bol štátoprávne na vrchole svojej emancipácie, urobil krok späť a vrátil sa do zväzku, ktorý sa len nedávno ukázal ako devastačný. A navyše začal oslavovať deň, ktorým sa začala demontáž jeho vlastnej republiky a tieto oslavy uzákonil ako štátny sviatok aj po znovuobnovení tejto republiky. Nie je to schizofrénia?
Chcete príklad. Tiež je z Turca. 21. augusta 1944 partizáni obsadili obec Sklabiňa. Vyhlásili, že ju oslobodili. A na stožiar vztýčili vlajku. Nie svoju, slovenskú. Cudziu. Českú. Vtedy ju volali „československá“. To nevymyslíš, to je SNP. Pár lúpežníkov a Čechov s nejakými zahraničnými teroristami obsadí slovenskú dedinu, dajú si tam svoju vlajku a my to dodnes ospevujeme ako prvú „oslobodenú“ dedinu.
Ak toto chaotické povstanie má byť slovenské a národné, v ktorom si Slováci vybojovali slobodu od nemeckých vojsk, ktoré by sem bez partizánskeho vyčíňania možno vôbec neprišli, tak zožeriem kefu.
Toto ani zďaleka nie sú všetky aspekty a súvislosti povstania. Je ich určite oveľa viac a hádam sa raz bude môcť verejne o nich diskutovať.
Tak ako je dnes plno Slovákov dezorientovaných v zahraničnej politike, tak boli nepochybne aj počas vojny a verili, že povstanie je dobré pre Slovensko. Určite si niektorí mysleli aj to, že povstaním sa Slovensko zachráni. A ako to dopadlo? Okrem tisícov mŕtvych Slovákov a miliardových škôd? Slovenská republika zmizla z mapy sveta do 1. januára 1993.
Odpoveď na kedy a načo sem prišli nemecké vojská je ľahká. Odpoveď načo bolo dobré SNP vôbec nie je taká ľahká a jednoznačná, ako sa nás snažia presviedčať už 79 rokov.
Marek Belák, martinský poslanec
P.S. Na fotografii je malý jednoduchý hrob slovenského poslanca, robotníka Františka Slameňa z Hornej Lehoty, ktorého zavraždili partizáni v Brezne dňa 27. augusta 1944. Sem neprídu jeho dnešní nástupcovia a kolegovia z parlamentu?
