Je smutné 74. výročie dobytia Slovenska a 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na slovenské územie.
Viacerí Slováci sa dnes pripojili ku kvíleniu komunistov, ktorí ostali v šoku, keď im 21. augusta ich milované moskovské vedenie tankami pošliapalo revolučné a budovateľské nadšenie. Ako keby zabudli, že zavedením komunistickej diktatúry po druhej svetovej vojne si krvou podpísali dlžobný úpis.
Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ), ako head office všetkých, teda aj slovenských a českých komunistov sa samozrejme dozvedel, že koncom šesťdesiatych rokov sa jeho regionálni manažéri v Ústrednom výbore Komunistickej strany Česko-Slovenska pomiatli a začali sa odchyľovať od zásad proletárskeho internacionalizmu. Čiže od predstáv sovietskych čelných komunistov a ideológov, ako sa môže, musí, má a bude žiť v ich satelitných krajinách.
Pridelení dôstojníci KGB v jednotlivých štátoch sovietskeho bloku, ktorí boli nadradení miestnym tajným službám, mali k dispozícii všetky ich spravodajské materiály a tieto služby mali povinnosť im ich predkladať.
V prípade Česko-Slovenska to znamenalo, že centrála KGB na Ľubianke bola od svojich vyslaných pracovníkov a iných spolupracovníkov presne informovaná, že sa tu komunisti začínajú hrať na akúsi jar a uvoľňujúce prvky. Napríklad, že súhlasia, aby ľudia nahlas kritizovali svojich politikov. Že to dokonca môže byť napísané aj v novinách. Že sa môže voľne hovoriť o tom, že tisícky ľudí mučia vo väzniciach za politické a náboženské názory. Lebo dovtedy sa to nesmelo na verejnosti, či v krčme ani len vysloviť, ak ste nechceli riskovať basu, alebo otročenie v uránovej bani. Že sa začalo uvažovať povoliť ľuďom cestovať na západ… Pre sovietske vedenie absolútne neprípustná vec, keďže hranice svojho pokrokového socialistického režimu chránilo tak mocne, že ak chcel niekto zvonka nebadane prísť využiť výhodu systému, tak bol pri ostnatých drôtoch bez varovania zastrelený. Tento prípad však nenastal. Zato sa stalo najmenej 327 Slovákom a Čechom, že už nechceli využívať dobroty socializmu a chceli sa ísť aj pozrieť niekde inde. Bohužiaľ, presne 327 z nich bolo rozstrieľaných, alebo roztrhaných vlčiakmi, keď prekračovali hranice smerom von.
To sú len malé príklady naivnosti tunajších komunistov, ktorí si mysleli, že si tu zriadia nejakú light verziu socialistickej diktatúry. Samozrejme, že prvotná a hlavná príčina ich pomätenosti spočívala už v tom, že uverili v zločinnú komunistickú utópiu a vstúpili do strany, ktorá mala od čias Lenina a Stalina za sebou už nielen pár miliónov mŕtvych a umučených, ale aj reálne skúsenosti a prepracované metódy, ako sa vysporiadať s neposlušnými národmi a štátikmi.
August 1968 bol pre ÚV KSSZ teda len malou epizódkou od Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Bohužiaľ, niektorí mentálni stalinisti si aj dnes pochvaľujú, akí fajn poriadoček tu tie tanky spravili. To, že schvaľovať vstup akejkoľvek cudzej armády na svoju zem je zrada vlasti, čiže vlastizrada, im akosi nedochádza.
Slovenskí vlastenci vedia, že dnešok je nielen smutnou päťdesiatou pripomienkou drvenia našich ciest, domov, polí a žiaľ aj trupov niektorých rodákov oceľovými pásmi cudzích tankov, ale aj spomienkou na iný 21. august, kedy sa porobenie Slovenska symbolicky začalo.
Presne pred 74. rokmi bola na území Slovenskej republiky za asistencie príslušníkov sovietskej rozviedky (NKVD) vztýčená cudzia vlajka a Červená armáda tak dobyla prvý kúsok slovenskej hrudy a označkovala si svoje budúce teritórium.
Obsadeniu predchádzali geopolitické záujmy a intrigy, ktoré vyvrcholili v decembri 1943, keď si v Teheráne Angličania, Američania a Rusi delili svet a rozhodli, že Slovensko pridelia do komunistického impéria. Nakresliť jednou čiarou budúcu železnú oponu a rozhodnúť o degradácii Slovenska im vo finále zrejme trvalo len pár sekúnd. Bývalý prezident Beneš so svojou čechoslovakistickou nenávisťou voči všetkému slovenskému loboval počas vojny u všetkých troch veľmocí a bez problémov, aj za cenu odovzdania veľkej časti nášho územia (Podkarpatskej Rusi) súhlasil, že ak sa Slovensko opäť stane ničím v obnovenej bezpomlčkovej republike, tak spoločný slovensko-český štát môže patriť do Stalinovej komunistickej ríše. Len nech je on prezident.
A našiel veru aj na Slovensku dostatok ľudí, ktorým bol čechoslovakizmus bližší ako rodná vlasť. Fanatikov a prospechárov, schopných povaliť svoj štát a spojiť sa aj s čertom-diablom v mene pomsty za schopnosť väčšiny Slovákov vytvoriť si štát a žiť.
Keď po teheránskej konferencii západné mocnosti dali Červenej armáde voľnú ruku nad Slovenskom, pokračovanie bol už len klasickou technológiou dobývania nového územia. Nájsť zradcov a pomocníkov v radoch domáceho obyvateľstva, vytvoriť zdanie nepokojov a prísť ako tzv. osloboditeľ. Dnes tomu hovoria majdan, ale nevymysleli ho ani Američania, ani Rusi, ani stredovekí západní kolonizátori. Takto predsa fungovali už staroveké ríše.
Preto keď 21. augusta 1944 v Sklabini pri Martine sovietski diverzanti dovolili svojim partizánskym spolupracovníkom na území zvrchovanej Slovenskej republiky vztýčiť spiatočnícku bezpomlčkovú československú vlajku, začali faktický proces likvidácie slovenskej štátnosti. Proces, ktorý sa po prechode vojsk Červenej armády zavŕšil 8. mája úplným dobytím našej slovenskej vlasti a začlenením do starej čechoslovakistickej republiky pod pražskú nadvládu.
Treba pripomenúť, že na základe dohôd z teheránskej konferencie bolo Česko-Slovensko už na konci vojny pripravené na ovládnutie komunistami a ako je známe, oni sa veľmi rýchlo porátali aj s Benešom, ktorí im ku celému kšeftu pomohol.
O krátkych 20 rokov ich komunistické deti však narazili na problém, s ktorým vo svojej triednej zaslepenosti vôbec nerátali. Že kam raz vkročí noha sovietskeho vojaka, stade už dobrovoľne neodíde. A tak prišiel neslávny 21. august 1968.
Dlhé roky sa zdalo, že augustom 1968 a následným budovaním sovietskych vojenských posádok a sídlisk je náš osud navždy spečatený, lenže prišiel Gorbačov. Jeho perestrojka (premena tvrdého moskovského režimu na čosi voľnejšie) a vzápätí pád komunistického impéria bol pre okupované národy ako zázrak. Zázrak, ktorý okrem iného spôsobil, že nás v roku 1989 Červená armáda neprišla po tretí raz prevalcovať tankami. Zázrak, ktorý bol prvým predpokladom neskoršieho znovuvytvorenia samostatného Slovenska.
Škoda len, že sme sa dostali do opačného extrému. Namiesto Moskvy teraz trčíme v inej r..i. (ríši, pochopiteľne). Aj v našej obnovenej samostatnej republike sa našli čudáci, ktorí si nevedeli predstaviť jej nezávislú existenciu a tentokrát ju podriadili Bruselu a Washingtonu.
Je najvyšší čas, aby súboj zapredancov, ktorí nás z Varšavskej zmluvy presunuli do NATO a naivkov, ktorý snívajú o akomsi slovjanstve pod vedením Moskvy, ukončili vlastenci, ktorí vedia, že na Slovensku si dokážeme vládnuť sami. Že spoliehať sa na svetové mocnosti je nezmysel, ktorý nám nikdy nevyšiel. Že svoju vlasť si dokážeme budovať múdro, aby sem už neprišli žiadne cudzie lietadlá a tanky.
Slovenskú neutralitu najlepšie ochránia trénovaní slovenskí otcovia a synovia a nezáujem veľkých hráčov vtrhnúť na našu zem. Napríklad, ak tu budú mať svoje obchodné a podnikateľské záujmy, alebo ak bude Slovensko vyspelým, kultúrnym a atraktívnym štátom, kam budú radi chodiť v mieri.
