11.11.1918 sa podpisom prímeria v železničnom vagóne v lese pri Compiégne vo Francúzsku a symbolickou poslednou salvou o 11. hodine a 11. minúte skončila prvá svetová vojna. Zostala po nej spálená zem. 10 miliónov mŕtvych, vyhladené mestá, dediny, zničené kultúrne dedičstvo, pamiatky, zdevastovaná príroda.
Málo sa hovorí o tom, že pre Slovákov to bola horšia vojna, než neskôr druhá svetová. „Rozsah mobilizácie ľudských zdrojov a počet strát na životoch počas 1. svetovej vojny značne prevyšoval rovnaké ukazovatele za obdobie 2. svetovej vojny.“
V rokoch 1914-1918 dostalo 400 000 Slovákov rozkaz narukovať do armády a bojovať za svojho cisára a svoju krajinu. Tou bolo vtedy Rakúsko-Uhorsko. Bojovali za neho najlepšie ako vedeli. Museli. Aj keby radšej obrábali svoje roličky a starali sa o svoje ženy a deti.
Dopadlo to brutálne. 70 000 našich dedov a pradedov padlo v boji, zomrelo v dôsledku zranení, zahynulo v zajatí, alebo ostalo trvalo nezvestných. Rovnaký počet sa vrátilo domov trvalo zmrzačených. Vojnu sme oficiálne prehrali (Rakúsko-Uhorsko a Nemecko boli porazené). Aspoň že v závere vojny vznikol slovensko-český štát a začali sme novú etapu našich dejín.
Na našom území boli najťažšie boje v prvých dvoch rokoch, keď naše cisárske vojská bránili vtrhnutiu ruských cárskych vojsk na územie monarchie v Haliči. Neskôr sa na východe hlavná vojnová línia tiahla cez územie dnešných okresov Bardejov, Svidník, Medzilaborce, Stropkov, Humenné a Snina. Zloženie armády, ktorá ju držala, bolo prevažne slovenské. Straty boli obrovské.
Bola to vojna globálna a tak zoznam miest, kde nájdeme padlých Slovákov je ozaj široký. Poľsko, Ukrajina, Bielorusko, Rusko, Srbsko, Bosna, Albánsko, Slovinsko, Taliansko, dokonca aj Francúzsko a Palestína. Odvezených zajatých, ktorí neskôr pomreli, máme aj v Kazachstane, Tadžikistane, Uzbekistane a v kaukazských štátoch.
Pýtate sa, prečo politici nechodia aj na ich cintoríny a nestaráme sa o ich hroby? Správna odpoveď je asi, že onedlho vypukla druhá svetová a tá je z pohľadu médií populárnejšia. Niet však skoro žiadnej slovenskej rodiny bez pradedov, ktorí bojovali a umierali v prvej svetovej. Aspoň že sú tie červené maky. Symbolicky na deň iného vojaka, svätého Martina, si môžeme zaspomínať aj na slovenských veteránov prvej svetovej a spolu s meninami mesta Martin si pripomenúť, že vojny sú strašné.
Marek Belák, martinský poslanec
