O slobody, ktoré som nezažil od svojho narodenia.
O slobodu od všadeprítomnej utopistickej propagandy hlásajúcej triednu nenávisť.
O slobodu chodiť na náboženstvo a do kostola, bez toho, aby ma učiteľka varovala, že sa nemusím dostať na školu.
O slobodu robiť v práci kariéru bez toho, aby mi odporúčali vstúpiť do komunistickej strany.
O slobodu začať robiť sám na seba, v prípade, že zamestnávatelia neponúkajú nič, čo by ma by lákalo, čiže o možnosť budovať si svoj vlastný podnik, svoju firmu.
O slobodu zakladať politické strany a kandidovať za ne.
O slobodu vyberať si vo voľbách medzi viacerými volebnými lístkami a voliť naozaj koho uznám za vhodné.
O slobodu ísť sa pozrieť do Rakúska bez streľby do chrbta a môcť sa vrátiť späť.
O slobodu pre Slovensko – moju vlasť.
O slobodu pre slovenských futbalistov, cyklistov, lyžiarov a šachistov nosiť na drese tisícročný slovenský dvojkríž a nie byť oslovovaný Čeko.
O slobodu pre môj materinský slovenský jazyk v televízii, ktorý ešte aj včera prznila TV Hnoj filmom Gladiátor v českom dabingu a reklamou Česko Slovensko má (vraj) talent.
O slobodu povedať čokoľvek na akúkoľvek dejinnú udalosť bez toho, aby som bol za ten názor úradmi perzekuovaný.
O slobodu slovenského národa vykonávať zvrchovanosť nad slovenským územím bez zvažovania, čo na to povie iný národ, iný štát, veľmoc, alebo spolok.
Pád komunistického režimu mi umožnil zažiť väčšinu z mojich túžených slobôd. Niektoré ešte musia dozrieť. Nad všetkými vyčnieva, že November 1989 spustil proces, vďaka ktorému má môj národ svoj vlastný štát. Slovenskú republiku. Kto sa chce vrátiť pred bod zlomu, ten zároveň žiada vrátiť Slovensko späť pod Prahu a Moskvu. A na to máme siedmu hlavu Trestného zákona. Je čas začať ho uplatňovať na niektoré osoby a masmédiá.
