Potešilo, keď bábkové Ficove vlády skončili. Aj tak len plnili príkazy skrytých oligarchov a do toho miešali šialené populistické kupovanie vybratých skupín voličov. Každú chvíľu nejaké sociálne balíky, zadlžovanie na desať generácií dopredu, nereálne sľuby dôchodcom, klamy, že niečo na svete je zadarmo. Prosto typický východoeurópsky socializmus.
Od nového Obyčajného kabinetu sa nečakali zázraky. Prišli do morálneho a ekonomického chlieva, všade samí vybavovači a nevýhodné zmluvy. A prv než vôbec začali kydať ten hnoj, ocitli sa uprostred koronovej paniky. Nemuseli ju tak žrať, ale čo už, keď to s chuťou riadil hlavný hygienik Smeru. (Mimochodom, ešte stále ho tam držia.) Slovensko nie je ekonomický ostrov a pokles záujmu o autá nás stál 10 % príjmov štátu. Potiaľ by sa to dalo chápať.
Aj snahy Bruselu ovládať vlády za 750 virtuálnych miliárd sa dali čakať. Riadiť superštát je pre nevolených úradníkov silné lákadlo. Zo zúfalstva sa dá rozumieť aj tomu, že náš minister financií dal zmeniť rozpočet a pre istotu pripravil možnosť ísť do 12 miliardového mínusu. Veď ten rozpočet patril do koša už vtedy, keď ho smeráci vymysleli a schválili.
Jednej veci však nechcime rozumieť. Je nutné pokračovať v nezmysloch, ktoré sme museli počúvať a znášať celé roky? Zase sociálne balíčky? Zase rozdávanie a podporovanie vyvolených skupín podnikateľov? Zase nejaké minimálne mzdy? Zase nesmie nikto doplatiť na vlastnú neschopnosť, smolu a lenivosť?
Strach zo straty voličov sa nezmenil, kupovanie budúcich hlasov je rovnaké. Síce to už neriadia oligarchovia vytvorení Mečiarom a Ficom a kradnutie vo veľkom nehrozí, ale socializmus je to stále. Tentokrát taký obyčajný západoeurópsky. S trnafským akcentom.
