Ku statusu „Radšej budem zamorený vírusom, ako tlačovkami o víruse“ ste pridali viaceré kritické komentáre. Za všetky ďakujem. Rozumiem najmä tomu, že máte strach o svojich blízkych, ktorí patria do rizikových skupín. Aj o seba, ak máte slabšie zdravie. A mnohí máte strach, aj keď teoreticky nepatríte do žiadnej skupiny ohrozených. Máte na takýto strach nárok a plne to rešpektujem.
Dovolím si malé preskočenie na tému 1000 medveďov. Ja vášmu strachu z koronavírusu rozumiem a rešpektujem ho. Dokázali by ste vy mať takéto pochopenie pre ľudí, ktorí majú strach z medveďov? Majú predsa na svoj strach presne taký istý nárok, nie? Ale musia počúvať že sú zlí, že sú idioti a dokonca, že sú premnožení.
V oboch prípadoch sa bavíme o ľuďoch, ktorí majú oprávnený strach z niečoho, čo je v prírode mocnejšie ako človek. Tak ich prosím neodsudzujme. Je tu len jeden malý rozdiel. Stretnutiu s medveďom sa dá takmer zaručene vyhnúť, ak ich zregulujeme na 100 – 200 kusov (netreba na nulu). Kontaktu s koronavírusom sa vyhnúť nedá, mohli ste to vidieť vo videu Neunikneš https://www.facebook.com/marekbelak/videos/vb.100001511000115/2977898815603789/
Niektorí pozorovatelia tvrdia, že tak veľmi a zo všetkých síl ideme bojovať proti nákaze, až kým nezomrieme od hladu. Niečo na tom bude.
Nie ja, ale epidemiológovia povedali, že koronavírus už bude medzi nami navždy. A v tomto ho prirovnali ku chrípke. Nehovorím o prípadoch so strašidelným priebehom, reč je o trvalej prítomnosti v ľudskej populácii. Ak niekto sníva, že príkazom zhora sa dá zabrániť, aby sa koronavírus dostal medzi ľudí (o týždeň, o mesiac, o pol roka), tak nech sníva ďalej.
Je maximálne nezodpovedné vypustiť vetu, že opatrenia neuvoľníme, kým tu bude čo len jeden nakazený. Kým by sme sa dopracovali ku tomu poslednému nakazenému, tak by zomrel milión ľudí od hladu a milión na kriminalitu, ktorá by tu vznikla. Iná vec je, že ani v praxi sa nedá ľudí totálne od seba izolovať.
Premiér by mal vážiť slová a vety, ktoré v ťažkých časoch oznamuje národu. Nikto mu nezávidí, že je postavený pred Sofiinu voľbu. Len či aj on chápe, že tá voľba pred ním už stojí. Rýchlo môže prísť čas, kedy zastavená ekonomika prinesie toľko stratených životov, že vírus bude menšie zlo.
Na začiatku s nami hrala vláda fér hru. Poučená z iných štátov nám vysvetlila, že hráme o čas. Po prvé, že musíme oddialiť prudký nárast počtu nakazených, lebo naše zdravotníctvo nemá dosť pľúcnych ventilácií ani lekárov, ktorí ich dokážu obsluhovať.
Výborný článok o pľúcnej ventilácii si pozrite tu: https://www.aktuality.sk/clanok/779691/koronavirus-pri-plucnej-ventilacii-pacienta-uspia-odpajanie-moze-trvat-aj-tyzden/
Po druhé, že opatrenia, ktorými to docielime sú prísna hygiena (rúška) a veľká izolácia (zavreté školy, obchody, fabriky, zákaz podujatí). Toto malo zabezpečiť, že aj v dňoch (týždňoch), keď bude nakazených najviac ľudí, a z nich určité percento bude mať ťažký priebeh, tak z nich každý dostane v prípade potreby pľúcnu ventiláciu. Nie, že nikto z nich nezomrie! Že každý bude mať k dispozícii ventiláciu a nestane sa čo v Taliansku a Španielsku, kde nedostatkový prístroj odoberali starším a dávali mladším.
Tomuto sme porozumeli a preto sme všetci disciplinovane začali dodržiavať pravidlá. Prestali sme chodiť do práce a zarábať. Život a pohyb sa spomalil o 70 %.
Keď si pozrieme tri týždne dozadu, tak špičkovým bodom bola a zostáva táto rada: Ku druhým sa správam zodpovedne tak, akoby som bol prenášač vírusu a nechcel ich nakaziť. O svoju bezpečnosť sa starám tak, akoby všetci okolo mňa boli prenášači vírusu a nechcel by som sa od nich nakaziť.
Nič lepšie sme na tlačovkách nepočuli. Uverili sme tomu, zariadili sme sa podľa toho a funguje to.
Potom sa stalo niečo, čo ťažko chápeme. Počet pozitívnych postupne rástol. Možno pomalšie ako v iných štátoch, ale už sa vyskytli aj pacienti s ťažkým priebehom. Aj mŕtvych sme už zaregistrovali. Očakávali sme reakciu, alebo odpoveď na jednu zásadnú otázku.
Ideme v súlade s našim plánom? Je tá stúpajúca krivka taká, že počas trvania vrcholného zamorenia bude počet ťažkých prípadov rovnaký, alebo menší, než sme sa pripravili zvládnuť? Lebo ventilácií je už dosť (a pribudnú) a lekárov špecialistov bude tiež dosť. Odpoveď neprišla, vysvetlenie nebolo žiadne. Všetko teda nasvedčovalo, že ideme podľa pôvodného plánu.
A potom sa to stalo. Premiér spomenul akýsi blackout. Nikto nevedel presne čo to je, ale vnímali sme to ako ďalšie pritvrdzovanie opatrení. A zrazu akoby prišla zmena plánu. Vraj nedovolíme, aby zomrela ani jedna babička a preto zastavíme život v krajine na 90 %. V tej chvíli sa v nás čosi zlomilo.
Národ nie je hlúpy. Rozozná, čo je reálne a čo nie. Vieme byť disciplinovaní. Na tie pôvodné opatrenia sme naskočili, lebo sme ich uznali za správne (nehovorím o chytrákoch, ktorí zo zásady skúšajú porušovať vždy a všade všetko).
Počuli sme, že 1000 pľúcnych ventilácií v nemocniciach bude stačiť, aby sme nemuseli nikoho odpájať, ale zároveň sme rozumeli, že niektorí ventilovaní pacienti neprežijú. Dôležité bude, aby sme si mohli povedať, že sme pre nich urobili všetko. Lenže teraz počúvame a vnímame niečo iné. Rétorika premiéra sa míňa realite a odchyľuje od pôvodného plánu.
Nie je reálne sľubovať, že nezomrie ani jedna babička. Jednak preto, že jedna už zomrela, ale hlavne preto, že to nie je pravda. Prírodu ešte žiadny premiér neporazil. Britský premiér má k tomu teraz najbližšie, možno zremizuje… Slováci vedia, že zatiaľ neexistuj účinný liek a preto Matovič s babičkou narazil.
A to bol aj dôvod, prečo sme neuverili novým opatreniam a nemali chuť rešpektovať ďalšie pritvrdzovanie. Zákaz cestovať cez sviatky nemal nádej na úspech. Zákaz prechádzať z okresu do okresu ukázal, že epidémia pohltila premiéra viac, než je zdravé (prekáračky a policajné manévre s kontrolami sú nepodstatná epizóda).
My nemusíme panikáriť, keď pribudne 100 pozitívnych za deň. Možno ani keď tisíc. To je predsa úplne jedno. Nás zaujímajú tí, ktorým pôjde o život. Napríklad situácia, či sa blížia povedzme dva týždne, počas ktorých bude 1500 ťažkých prípadov potrebovať ventilácie. To je jediné, čím nás má vláda obťažovať na tlačovkách. Či nám toto hrozí, alebo nie. Lebo to by už bolo nad limitom našej pripravenosti.
Skúsim dať doslovný návrh, čo a ako môžu na tlačovkách prezentovať:
„Včera bolo vyhodnotených 2500 testov. Máme 400 nových nakazených. Na ventiláciu museli byť napojení dvanásti pacienti. Zomreli traja pacienti. U všetkých troch išlo aj o súbeh s inými ťažkými onemocneniami. Ak bude podobný vývoj pokračovať, vychádza to tak, že v čase vrcholenia zamorenia bude maximálne 700 pacientov s ťažkým priebehom a budú potrebovať pľúcne ventilácie. Toto budeme schopní zvládnuť. Momentálne nastavené celoštátne opatrenia musia pokračovať ešte 15 dní, potom ich prehodnotíme.“ Bodka. Žiadne zbytočné reči navyše. Nikoho nezaujíma, koľko bolo negatívnych testov, okrem toho sčitovať a odčitovať sme sa učili na základnej.
Nepotrebujeme melodrámy o boji s hnusobou. Radšej nech nás trápi, či sa o nás nebude hovoriť, že sme dovtedy bojovali proti nákaze, až sme umreli od vyčerpania. A mimochodom, som zvedavý, ako budú o pár mesiacov otáčať názory zástancovia totálneho blackoutu, keď im začnú dochádzať úspory a prudko klesať životný štandard. Či nebudú vyčítať, že sme mali ekonomiku spúšťať skôr.
Slovenské príslovie hovorí „Učený nikto z neba nespadol“ a ja napriek všetkému zatiaľ dávam Igorovi Matovičovi dôveru a držím mu palce. V inom porekadle sa dozvedáme, že hovoriť je striebro, ale mlčať je zlato. Nemusím pokračovať, však?…
