Jednou dlhou vetou…

Predstavte si, že by dnes ráno ukrajinskí stavbári v Prešove spolu s niekoľkými ožratými Slovákmi postrieľali mestské zastupiteľstvo, vyvesili ukrajinskú zástavu a vyhlásili by, že Slovensko je od tejto chvíle súčasťou spoločného ukrajinsko-slovenského štátu. Nejakého Ukravenska. Odvolali by sa na spoločné slovanské korene, dávny spoločný život v komunite niekde pri Dnepri a každého, kto by odmietal uznať, že Slovensko sa musí vrátiť do spoločnej ukrajinskoslovenskej vlasti, by obesili.

Mladá generácia, ktorá žije celý svoj život v samostatnom Slovensku, si asi ťuká na čelo a pýta sa, čo to je za debilnú konštrukciu. Máme predsa svoj štát a nedáme si ho zrušiť. Armáda je síce biedna, ale zánik Slovenska určite nedovolíme.

Lenže toto sa stalo nedávno. Prebehol proces násilného začlenenia Slovenska do iného štátu. Akurát to neboli Ukrajinci a Ukravensko, ale čechoslovakisti a Československo.

Fakty sú neúprosné. V čase existencie Slovenskej republiky, z medzinárodného hľadiska rovnakej ako dnešnej, svetom uznanej ako štát Slovákov, sa zorganizovala ozbrojená akcia, ktorej výsledkom mal byť a aj bol zánik štátu Slovenská republika.

Ešte raz si predstavme tú situáciu s ukrajinskými stavbármi. Keby tam nabehli so samopalmi, ako by sme ich dnes nazvali? Teroristi? Ako by sme označili Slovákov, ktorí by im v tom pomohli? Vlastizradcovia? Šialenci, ktorí v Prešove zrušili svoj štát?

A viete čo by bolo najabsurdnejšie? Že ten deň zániku nášho štátu by sme si uzákonili ako prikázaný sviatok.

Áno, presne toto stalo v auguste 1944. A pravdu nezmenia ani kecy o tom, že tu boli nacistické vojská a povstanie vzniklo na oslobodenie Slovenska od nemeckých okupantov. Naštudujte si, kedy a prečo sem napochodovali.

Obmedzená suverenita? Bola. Podriadenosť Nemecku? To áno. Na to sa nedá byť pyšný. Mimochodom, chcete povedať, že teraz je to iné? Taká istá obmedzená suverenita, taká istá podriadenosť zahraničiu. Bruselu, Washingtonu, či Nemecku. Nepochybne aj samotní partizánski falšovatelia histórie dobre vedia, že napriek vazalskému postaveniu sme tu teror nemeckej armády do 28. augusta 1944 nepoznali.

Vy, súdruhovia komunisti, a vy, páni čechoslovakisti, ste spravili jednu obrovskú chybu. Mysleli ste si, že už navždy ostaneme strčený v bezpomlčkovom Československu a 50 rokov ste do nás hustili o tzv. SNP všemožné klamstvá. A zároveň jednu pravdu. Že cieľom povstania bol návrat do Benešovej republiky. Že prvá oslobodená (dobytá?) bola Sklabiňa a na znak získaného územia bola na nej vztýčená vlajka cudzieho štátu (dodnes ju ten štát používa).

V každej učebnici ste písali, ako vo zvrchovanej Slovenskej republike povstalci obsadili túto dedinu neďaleko Martina a vyhlásil ju za oslobodenú (v skutočnosti za územie iného štátu). Vy ste to síce ospevovali inými slovami, konkrétne ako úžasné obnovenie Československa, ale ktorý dement by dával Slovensko do iného štátu, keď raz máme svoj, všakže? To akože bola povinnosť vrátiť sa do zväzku s Čechmi?

Súdruhovia partizáni, vy ste netušili, že Slovenská republika zase vznikne. Všetko ste stavili na jednu kartu. Benešovu. Viete ako sa na vás pozerajú mladí ľudia, ktorí sa narodili po roku 1993 v samostatnom Slovensku a je pre nich úplne prirodzené žiť vo svojom slovenskom štáte? Pozerajú na vás ako na šibnutých.

Myslíte si, že by dnes Slováci a Slovenky dovolili vrhnúť svoju vlasť do Uhorska, Osmanskej ríše, čechoslovakistickej republiky, alebo nejakého trápneho praslovanského zväzku?

Môžete svoje povstalecké zločiny skrývať za akékoľvek klamstvá, v čase internetu vám to už neprejde. Aj všeobecná lož, že Slováci povstali bojovať proti nemeckým okupantom je nezmysel, keď každý pamätník tej doby potvrdí, že počas vojny tu akoby zázrakom pôsobilo dokopy päť a pol esesákov. Naopak, boli ste to práve vy, kto vyprovokoval vraždami príchod okupačných nemeckých vojsk. Iste, tie provokácie neboli celkom z vašej hlavy, ale Stalinova osvedčená metóda spraviť bordel a pôdu na neskorší príchod sovietskej dobyvateľskej armády.

Ale ak máme byť dôslední, kto to dovolil Stalinovi? Američania a Angličania. Možno by nás v 1943 v Teheráne nevkreslili do sovietskeho impéria, lenže čechoslovakista Beneš tak dlho do nich hustil, že Československo chce patriť Stalinovi, až sa na nás západné veľmoci vykašlali. Od Stalina chcel Beneš za to len dve veci. Aby ho spravil obnoveným prezidentom a aby zaniklo Slovensko. Na výmenu ponúkol všetku moc komunistom a ako preddavok Podkarpatskú Rus. Našu Podkarpatskú Rus.

Vojna je strašné zlo. Opýtajte sa starých rodičov, kedy sa na Slovensku začalo strieľať do ľudí. A hlavne, kto začal strieľať. Kým v susedných štátoch pochodovali nacistické vojská a hynuli tisícky a milióny vojakov a civilistov, u nás vojna do roku 1943 akoby neexistovala. Potom dostal Stalin od Roosvelta a Churchilla voľné ruky nad polkou sveta. Aj nad slovenskou hrudou. On už vedel ako sa vyváža komunistická revolúcia. Podobne ako dnes americká demokracia… Poslal sem lietadlá plné školených výsadkárov, zbraní a výbušnín. Tí našli spolubojovníkov v radoch všelijakých kriminálnikov.

Samozrejme, že boli aj nespokojní so vtedajším režimom. Ani dnes Matovič nemiluje Fica. A predsa nechce dať Slovensko Čechom, ani Maďarom. Pre niektorých vtedajších politikov malo byť povstanie štátnym prevratom a žiaľ, bolo aj veľa zradcov ochotných zariadiť povstaním zánik vlastného štátu.

V priebehu roka 1944 bolo teoreticky pripravené. Skutočný problém pre Stalinových diverzantov nastal, keď zistili, že nie je proti komu bojovať. Potrebovali pritiahnuť pozornosť Berlína. Po prvých lúpežiach prišli masové vraždy nevinných Nemcov, ktorí medzi Slovákmi žili celé stáročia. A keď 28.8.1944 sovietski velitelia prikázali svojim partizánskym kumpánom povraždiť nemecké rodiny cestujúce vlakom cez Martin, vojna definitívne prišla aj na Slovensko. Ozajstné boje, ozajstné zbrane. Krv, mŕtvoly, mučenia, bolesť, nešťastie. Stovky, tisícky mŕtvych. Na oboch stranách. Zničené slovenské mestá, domy, cesty, mosty, vlaky, polia, továrne, príroda. Miliardové škody. Zničená slovenská zem.

Nemecko nepotrebovalo vojensky okupovať Slovensko. Patrili sme im. Zhruba tak, ako teraz patríme Bruselu. Wehrmacht prišiel na Slovensko len trestať partizánske vraždy. A o to išlo Stalinovi. Potreboval chaos, aby príchodom svojich vojsk akože nastolil poriadok. On by aj tak prišiel. Aj s celou rozzúrenou armádou vykonávajúcou pomstu za Hitlerove zločiny. Otázne je len, či muselo padnúť toľko Slovákov, či musel byť prechod frontu taký bolestivý. Nebyť protištátneho povstania a vyprovokovaných Nemcov, vojna by nás možno len ofúkla.

Ktovie, či existuje národ, ktorý oslavuje, ako si ničil svoj štát.

Dnes je smutný deň, kedy slovenská vláda už nedokázala ospravedlňovať partizánske zločiny a musela povoliť príchod nemeckej armády a tým aj reálnu vojnu na našom území.

Zároveň je však deň, keď sa narodil chlap, ktorý si povedal, že pravda o povstaní sa dá povedať jednou dlhou vetou a raz sa ju slovenské deti budú učiť.

 

 

Jednou dlhou vetou… Čo viem o tzv. SNP?

 

Počas II. svetovej vojny v relatívne pokojnej a slobodnej Slovenskej

republike v lete 1944 militantní čechoslovakisti, komunisti,

prospechári, kriminálnici a sovietski partizánski diverzanti zväčša

pod hrozbou násilia prinútili časť slovenského obyvateľstva pridať

sa k zvonka organizovanému protištátnemu puču a teroristickými

zločinmi voči spoluobčanom, plus vyvraždením nemeckých

cestujúcich prenocovaných v martinských kasárňach vyvolali

príchod nemeckých okupačných vojsk a ich odvetné vojenské akcie,

čím dali zámienku postupujúcej stalinistickej sovietskej armáde na

vojenský zásah na našom území a na zabetónovanie komunistickej

diktatúry v obnovenej centralizovanej pražskej bezpomlčkovej

československej republike, znamenajúcej na dlhé roky stratu

nezávislosti, vymazanie Slovenska z mapy sveta a likvidáciu

slovenských národných záujmov s dodnes prežívajúcimi následkami.