Na Kláštorskom jarmoku sa zídu tisíce a tisíce návštevníkov. Okrem stoviek predajných stánkov si môžete osedlať dvojhrbú ťavu, navštíviť obecný úrad, v ktorom starostka Erika zvláda robiť pre svoju dedinu viac než nejeden primátor, alebo si pozrieť koncertné vystúpenie Petra Nagya.
Odvážnejší si za 30 eur môže pár minút polietať v helikoptére a najzvedavejší sa môžu porozprávať s pilotom Martinom Gargulákom. Keď pristál s poslednými pasažiermi, rozhovoril sa. Najprv opatrnejšie, potom otvorenejšie. Čítal prvé dve kapitoly príbehu. Na facebooku nie je, ale kamarát mu to poslal.
V jednej veci má jasno. Obchodovať s pohľadávkami je podľa neho rovnaké podnikanie, ako predávať v stánku na jarmoku. Je presvedčený, že ak mestá alebo štát riadia diletanti, ktorí robia chyby, tak musia pykať. Keď súkromná osoba zlyhá a poruší štátom nariadené pravidlá, štát ju dokáže sankcionovať okamžite. Pokutu za prekročenú rýchlosť platíte na mieste. Keď pochybí verejný sektor, skúša si mocensky zabezpečiť milosť a pokute sa vyhnúť.
Nemal morálnu zábranu žiadať od Martinčanov milióny, lebo je to ich problém, že si volia hlupákov.
S Frankom sa spoznal, až keď sa mu doniesli chýry, že na Holiach vlastní lyžiarske stredisko, že by chcel robiť biznis, ale že sa mu nedarí a stále niekomu dlhuje peniaze. A tiež to, že existuje nejaká obrovská pohľadávka voči mestu Martin.
Dali sa dokopy, Gargulák od neho najprv kúpil lyžiarske stredisko z EURO ŠARMu a vzhľadom na jeho zlú podnikateľskú povesť si celé prevody poriadne právne zabezpečil, aby o ne neprišiel.
Potom prišiel na rad plán, ako premeniť pohľadávku na veľkú kopu peňazí. Martin Gargulák si aj po 14 rokoch pamätá mnohé detaily. Nespomína si ale, že by v tom čase čítal list z katastra, ktorý uvádza, že navyšovanie majetku akciovky sa neuskutočnilo nie z viny mesta, ale pre zaťažený majetok Lyžiarskeho klubu. Je však ochotný sa na to v najbližšom čase pozrieť niekde vo svojich archívoch. Aj keď už len pre zvedavosť.
Ako vieme, celú pohľadávku vrátane príslušenstva (a tým aj ďalšie možné pokračovania súdnych sporov) predal na začiatku júna 2015 Petrovi Kubíkovi a jeho firme PK Faktoring, s. r. o. Len pripomínam, že v roku 2016 sa vymáhaná suma blíži k 10 miliónom eur, pretože každým dňom narastá o vyše 1000 eur.
Mestu Martin bolo oznámenie o postúpení pohľadávky doručené 9.6.2015. V médiách sa vzápätí objavila takáto informácia: „Nový vlastník Peter Kubík bol v minulosti partnerom v advokátskej kancelárii so Zoroslavom Kollárom. Sedí v dozornej rade spoločnosti ZESMAL, ktorá patrí do portfólia finančnej skupiny J&T. Právne zastupuje cyperskú spoločnosť Lemikon Limited v spore so štátnym Tiposom.“
To by sme však predbiehali. Ako teda pristupoval Gargulák k novému biznisu s Frankom? Na otázku, kto vymyslel zmenku, odpovedal, že právnici. A dnes ju považuje za úplne bezcennú.
Celý vtedajší postup vloženia akciovky do eseročky a zhmotnenie pohľadávky pomocou zmenky pokladá za štandardný, pretože nikto nemohol vedieť, či biznis nakoniec vyjde. Vraj išli do normálneho podnikateľského rizika. A znovu zdôrazňuje, že na zmenku treba už zabudnúť, lebo možno mesiac po svojom vzniku už neznamenala nič.
Na otázku, kde sa teda teraz nachádza a kto je napísaný v indosamentoch (na zadnej strane zmenky) príliš odpovedať nechce, ale dosť presvedčivo hovorí, že netreba hľadať senzáciu, lebo na nej nie je ani Hrnčiar, ani Mikloš, ani iní politici. Bola napísaná na obyčajnej A4 a istý čas bol jej majiteľom on. Potom sa opravuje, že jeho firma Lyžiarske stredisko Martinské hole, s.r.o. Na to, ako neustále tvrdí, že zmenka je dnes už nepodstatná a mala by byť zabudnutá, vie o nej všetko.
Na priamu otázku, či Hrnčiarovi (reprezentujúcemu mesto), ktorý mu v roku 2007 zaplatil cez Turiec, a.s. 50 miliónov Sk za jeho podiel v tejto eseročke, ponúkol v rámci predaja aj zmenku, tvrdí, že nie. Vzápätí dodáva, že ale niekde v tých dvoch šanónoch dokumentov, ktoré nechal Hrnčiarovi a ktoré vzápätí mesto cez Turiec, a.s. predalo za 51 miliónov Sk Hrnčiarovým bratislavským kamarátom z firmy Pro Ski, a.s., tak vraj tam niekde v tých dokumentoch bola. Lenže sotva si vie predstaviť, že sa primátor v tých papieroch hrabal. Možno až tí chlapci z Bratislavy. To ho však už nezaujíma. On dostal od Hrnčiara ponuku, ktorá sa neodmieta, prijal ju a to bolo všetko.
Ale vraj aj tak to je už jedno, lebo ako išla akciovka do konkurzu, tak zmenka už neznamená nič a treba na ňu zabudnúť. Neskôr akosi zvláštne medzi rečou spomína, že časť z tých pohľadávok kúpil aj Zoroslav Kollár, ale nebonitných, vraj z nich nemal zisk.
Nuž bolo by dobré sa ešte raz porozprávať, lebo vec to nie je jednoduchá a predsa len dosť rokov odvtedy ubehlo. Martin Gargulák priznáva, že možno už nehovorí všetko presne, ale je ochotný si k tomu znovu sadnúť. Len mu príliš nejde do hlavy, načo sa o to tak podrobne zaujímam, keď už skoro nikto nechce vedieť, ako to v skutočnosti bolo.
V jednom sa však zhodujeme. Lokálni politici si rýchlo po zvolení myslia, že pojedli všetku múdrosť sveta a hrajú sa na bohorovných. Primátori obzvlášť.
Zotmieva sa, Martin Gargulák balí veci do terénneho auta, jarmok pomaly končí, davy ľudí odchádzajú.
Na druhý deň mám stretnutie s vážnym a serióznym martinským podnikateľom, ktorého tiež trápi povesť mesta, v ktorom podniká už od roku 1991.
Na konci apríla 2007 mi zatelefonoval nejaký Martin Gargulák… Začína rozprávať pán Kuruc a ja si v tej chvíli si spomínam, ako mi Gargulák vravel, že keď mal zmenku u seba, tak sa mu ozval podnikateľ Kuruc. Takže trošku naopak. Hneď viem, že tento rozhovor bude ešte zaujímavý.
Šesťdesiatpäťročný Peter Kuruc je majiteľ firmy SECO. Známy a seriózny martinský podnikateľ je trochu iný typ človeka, než podnikavci, ktorým je jedno, čo bude s mestom. Pred revolúciou sa venoval lyžovaniu. Ako mládežnícky tréner, aj ako funkcionár lyžiarskeho oddielu. Martinské hole pozná ako svoju dlaň. Ľudí, ktorí sa v kauze pohybujú, pozná tiež. Aj on patril k nadšencom, ktorí by radi spravili na Martinkách špičkové prostredie pre lyžiarov. Plánoval zjazdovky, lanovky, skúmal terény, cesty. Neskôr ho zastihla ťažká choroba.
Bol práve prepustený z nemocnice a trávil čas doma na lôžku. Nevedel, kto mu volá, ale keďže išlo o lyžiarske stredisko, jeho srdcovú záležitosť, navrhol, nech ho na 30 minút navštívi u neho doma.
Na druhý deň Martin Gargulák prišiel. Predstavil sa ako spolumajiteľ firmy Lyžiarske stredisko Martinské hole s.r.o., čiže vlastník strediska (vlekov) a nehnuteľností na Martinských holiach. Objasnil patovú pozíciu vo svojej firme a ponúkol pánu Kurucovi na predaj svoj 50% podiel.
(V tejto chvíli mi napadlo, že keď som sa včera Garguláka pýtal, že čo vlastne predal Hrnčiarovi, tak spomínal, že 40% podiel. Možno som len dobre nepočul, možno sa pomýlil on, možno to nie je až tak podstatné. Neskôr samotný Hrnčiar informoval médiá, že išlo o kúpu 49% podielu.)
Gargulák vedel, že Kuruc má za sebou vybudovanie lyžiarskeho strediska v Sklabinskom Podzámku. Situáciu vo svojej firme mu opísal ako beznádejne zablokovanú. Druhých 50% eseročky vlastnili akýsi Bratislavčania. Tí mu ponúkli za jeho 50% podiel 33 miliónov Sk. On si ho však cenil na aspoň 50 miliónov a tak im z fleku povedal, že radšej on kúpi ich 50% podiel za 34 miliónov. Tým pádom sa tak pohádali, že už neboli schopní sa ani len stretnúť, nie že spolu pokračovať v biznise.
Gargulákove podnikanie na Martinkách bolo v koncoch a svojho podielu sa chcel viacmenej zbaviť. Opýtal sa pána Kuruca, či nemá záujem kúpiť jeho podiel a povedal, že ako bonus mu k tomu dá zmenku.
Problém bol, že pán Kuruc, ktorý ho prijal v pyžame a župane, bol tesne po ťažkej operácii a na takýto biznis sa v tej chvíli absolútne necítil. Inokedy by možno neváhal. Takto mu len povedal, že si to musí premyslieť a dá mu vedieť.
Spomeňte si, čo sme hovorili v 1. kapitole. Bolo to obdobie, kedy si mesto a eseročka Lyžiarske stredisko Martinské hole kládli polená pod nohy. Nielen obrazne, ale doslova. Niekto dal na zjazdovky navoziť drevo a blokovali sa cesty na Martinky. Hlavný spor však prebiehal medzi Gargulákovou eserečkou prevádzkujúcou stredisko (vleky) a firmou Pro Ski, a.s., ktorá mala záujem rozširovať celé lyžiarske stredisko. Aktéri spolu nekomunikovali, cez médiá si odkazovali vyhrážky.
Pán Kuruc sa zamyslel a naozaj niečo vymyslel. Keďže v tom čase veľmi dobre vychádzal s novým primátorom Hrnčiarom, zatelefonoval mu a poprosil ho, aby k nemu prišiel na polhodinku.
Andrej Hrnčiar prišiel na druhý deň do domu pána Kuruca. Keď sa dozvedel, že reč bude o Gargulákovi, jeho prvá reakcia bola, že s takým … nebude nič riešiť. Skúsený pán Kuruc mu povedal, aby sa upokojil a zvážil, či nebude dobré cirkus okolo Holí ukončiť. Vysvetlil mu konflikt Garguláka a Bratislavčanov, že Gargulák sa chce zbaviť svojho podielu a že mesto by mohlo vstúpiť do sporu ako dôveryhodný mediátor. Postup by mohol byť taký, že mesto kúpi Gargulákov podiel na seba a vzápätí ho predá inému záujemcovi. Odhad pána Kuruca bol, že 50 miliónov by malo Garguláka uspokojiť. Po tomto krátkom rozhovore Andrej Hrnčiar odišiel.
Odišiel aj pán Kuruc. Na pol roka do Chorvátska zotaviť sa po chorobe. Keď sa na jeseň vrátil a pri akejsi príležitosti sa s primátorom stretol na mestskom úrade, tak na jeho prekvapenie sa mu Andrej Hrnčiar začal chváliť, ako vyriešil problém s Martinskými hoľami. Vraj cez mestskú firmu Turiec, a.s. kúpil za 50 miliónov Sk od Garguláka obchodný podiel a predal ho firme Pro Ski, a.s. za 51 miliónov.
Viac nič. Ani slovom poďakovanie za dobrý biznis plán. O zmenke tiež ani slovo, o súdnom spore nič. Pán Kuruc si o vykradnutom nápade pomyslel svoje a bez komentára odišiel. Odvtedy sa Andreja Hrnčiara na Martinské hole radšej nepýtal a dnes si už o jeho primátorovaní myslí svoje.
K firme Pro Ski, a.s. sa viaže niekoľko zaujímavých údajov. V období 21.10.2004 až 27.9.2006 v nej bol predsedom predstavenstva Vladimír Franko. V období od 28.9.2006 do 6.6.2008 figuroval ako predseda predstavenstva súčasný Hrnčiarov poslanec Ján Zuberec. V komunálnych voľbách konaných v decembri 2006 sa jej majitelia podieľali na financovaní víťaznej kampane Andreja Hrnčiara. Ako isto viete, firma Pro Ski v súčasnosti prevádzkuje lyžiarske stredisko, dnes už nazývané Winter Park Martinky.
Gargulák, ktorý sa nikdy netajil, že o martinskom primátorovi nemá vysokú mienku, sa s jeho veľkorysou pomocou svojej firmy zbavil, ale plán speňažiť dávnu pohľadávku pokračoval. Hrnčiar trestuhodne nevyužil príležitosť zatlačiť Garguláka do kúta a definitívne zlikvidovať hrozbu visiacu nad mestom Martin. Ešte raz. Gargulák s právnikmi sa objavil v Martine v roku 2001. Od roku 2002 riadil projekt žaloby na mesto a v roku 2007 ho mohol a mal mať Hrnčiar v hrsti. Prečo od neho v rámci tých 50 miliónov nevytrieskal aj koniec žaloby, koniec pohľadávky, koniec zmenky, koniec celého prípadu? Lebo herec?
Zdá sa, že nastal čas zhodnotiť manažérske schopnosti našich mestských pánov. Prípadne sa pozrieť, akých advokátov zapojili do riešenia prípadu a kam to s nimi dopracovali. Lebo peniaze im platili ozaj štedro. A len pre zaujímavosť by som rád vedel, ktorých právnikov spomínal Gargulák ako autorov zmenky. Jeho “dvorný” právnik, je Mgr. Richard Karkó zo Žiliny. Kto ešte sa podieľal na celom projekte žaloby?
Vráťme sa trochu aj k inej podstate problému. Jeden popredný slovenský ekonóm po prečítaní nášho rozprávania reagoval, že existuje a vždy platila povinnosť akcionára konať v záujme akciovej spoločnosti a v záujme ostatných akcionárov. Aj laik si vie potom vyhľadať, že: „mimoprávne pravidlá správania, na ktoré odkazuje Obchodný a Občiansky zákonník, sa aplikujú aj na výkon akcionárskych práv. Akcionár potom nesmie výkonom svojich akcionárskych práv bez právneho dôvodu zasiahnuť do oprávnených záujmov a práv akciovej spoločnosti a ostatných akcionárov, pričom výkon práv akcionára musí byť v súlade so zásadou dobrých mravov a poctivého obchodného styku.“
Má niekto pocit, že správanie akcionára Franka nezasahovalo do oprávnených záujmov mesta ako akcionára? Nasmerovali mestskí právnici pozornosť na poctivosť a dobré mravy? Alebo tade cesta na slovenské súdy nevedie? Otáznikov je stále dosť.
Čo tak pripomenúť si Malíkovu poznámku z rokovania zastupiteľstva 22. augusta 2016: „Tá zmenka nemá nič spoločné s týmto sporom, až na jednu vec, že sa to využilo, aby ten kto má zmenku bol potom rozhodujúci v konkurze.“
A aby sme nezabudli. Kto si už konečne trúfne odpovedať na otázku? Prečo mesto (Hrnčiar) v roku 2007 nevyriešilo Garguláka raz a navždy?