Musím sa zastať poslankyne Tamary, ktorá na túto otázku odpovedala, že nevie. Nie je sa čo čudovať. Nikto z vás to nevie. Stavíte sa?
Tí, čo si myslia, že 28. októbra 1918, žijú v hlbokom omyle.
Iní uprednostňujú názor, že Československo vzniklo pripojením Slovenska 30. októbra prostredníctvom Martinskej deklarácie. Aj oni sú úplne vedľa. Lepšie povedané, ani oni poriadne nepočúvajú a nevnímajú otázku.
Otázka totiž znie, kedy vzniklo „Československo“? Bezpomlčkové.
Poďme na to. Dobové dokumenty ukazujú, že 28. októbra 1918 vznikol samostatný československý štát. S malým č. Vyhlásili ho Česi v Prahe a náhodou tam vtedy bol aj Slovák Vavro Šrobár. Pripojil svoj podpis pod tzv. recepčný zákon a preto sa dá povedať, že nešlo výlučne o českú záležitosť.
Takže počas prvej svetovej vojny vznikol československý štát ako štátnosť, ktorá v tej chvíli ešte nemala určenú štátoprávnu podobu. Isteže, od začiatku sa uvažovalo, že to asi bude republika, ale teoreticky do úvahy pripadali aj iné štátne formy. Republikou sa tento štát stal až prijatím tzv. Prozatímní ústavy 13. novembra 1918. Aj to len de facto, keďže štátnu formu žiaden článok priamo nedefinoval. Dalo sa to však usúdiť, keďže v tejto ústave boli ustanovenia „O presidentovi republiky“.
To sú veci, čo? Ešte stále nič o „Československu“.
Pre porovnanie, podobná situácia nastala 14. marca 1938, keď vznikol slovenský štát. S malým s. V tej dobe bolo naše slovenské územie oficiálne nazývané len Slovenská krajina (vytvorená krajinským zákonom z roku 1927). Čiže podobne ako v Prahe 1918, aj u nás bola najskôr vytvorená štátnosť. Ústavu a názov Slovenská republika uzákonil snem až 21. júla 1939.
Neprajníci Slovákov dodnes papagájujú, že 14. marca 1939 vznikol vraj vojnový (vojna ešte nebola) a vraj Slovenský štát (s veľkým s), ale to je iná pesnička. Cieľom takéhoto prekrúcania dejín bolo a je vrhnúť biľag a tieň odstrašenia na akékoľvek myšlienkové spojenie Slováci a štát. Samostatnosť a Slováci bolo niečo, čo vám počas oficiálnej čechoslovakistickej doktríny nesmelo ani na rozum prísť. Za vlády komunistov s iným podtónom, po Novembri 89 s iným a v súčasnosti opäť s iným propagandistickým pozadím. Áno, táto perfídna bezpomlčková manipulácia stále pokračuje. Ku ideologickým sa pridali aj biznis dôvody, mnohé firmy riadia svoje slovenské pobočky z pražských centrál a peniaze stále tečú tam.
Vráťme sa späť do roku 1918. Zatiaľ sme sa dopracovali k tomu, že nič také ako „Československo“ v tých dňoch a mesiacoch vôbec, ale že vôbec nevzniklo a neexistovalo. Keby sme chceli použiť rovnakú manipuláciu, dá sa povedať, že bol vyhlásený vojnový československý štát. Veď 1. svetová vojna sa skončila až 11. novembra 1918. Alebo použijúc rovnaký prístup hovorme, že 14. marca 1939 vznikla Slovenská republika. Bez hanlivých prívlastkov.
Keď české médiá informovali o vzniku, slovné spojenie československý štát si napísali bez pomlčky. Neskôr v bežných textoch písali tvar Československá republika. Avšak keď sa o novom štáte pojednávalo na medzinárodnej úrovni, predovšetkým pri mierových rokovaniach, ktoré boli v bezprostrednom povojnovom období hlavnou svetovou témou, všade sa dôsledne uvádzal názov s pomlčkou. Štát Česko-Slovenský, alebo Česko-Slovenská Republika (Czecho-Slovak State, Czecho-Slovak Republic), rovnako ako tam je písané o končiacej Austro-Hungarian Monarchy.
Mimochodom, na tých dokumentoch a zmluvách (Saint-Germain, Trianon) je dodnes postavená Európa a jej hranice.
Áno, v tomto čase ešte všetky reprezentácie nového spoločného štátu poctivo dodržiavali to, na čom sa Slováci a Česi počas prvej svetovej vojny dohadovali. Hovoríme o Clevelandskej a Pittsburgskej dohode, ako základných dokumentoch vedúcich ku spojeniu slovenského a českého národa do rovnoprávneho zväzku. V nich je význam pomlčky nielen logický a gramatický, ale hlavne zásadný a symbolický. Hovorí jednoznačne, že ide o dva národy, ktoré si budú riadiť svoje veci na svojich územiach sami a Slováci (predovšetkým tí americkí) dobre vedeli, prečo to tak požadovali a prečo to tak zapísali.
Žiaľ, už onedlho prišla zrada. Marketingová finta o tzv. československom národe, ktorá sa použila ako argument pre mocnosti a pre lepšie pochopenie, že na našom území nás je viac ako Nemcov a Maďarov, vyšla. Štát bol uznaný, hranice zadefinované. A namiesto toho, aby sa dôsledne začali naplňovať „predmanželské“ sľuby, Česi zistili, že Slováci sú dobrá, lacná a nereptajúca pracovná sila. A čo viac, začalo im chutiť, že svetu stačí „čeko“. Do nejakého „slovak“ detailu sa pri medzinárodných rokovaniach nemuseli púšťať, lebo priznajme si, tak to chodí. Kto by napríklad vedel vymenovať všetkých 50 štátov USA? Čo USA? Aj nemecké spolkové krajiny sú pre bežného človeka z našich končín španielska dedina. Takže nejaký maličký národík uprostred nového štátika v strede Európy mohol mať svet dosť v paži.
A keď sa k tomu pridala slabá slovenská vnútroštátna scéna, navyše od samého začiatku osekaná centralistickými pražskými zákonmi, je jasné, že minister zahraničia Beneš sa odrazu cítil ako veľký pán. Viete čo vymyslel? Československo bez pomlčky.
Nestačilo, že v 29. februára 1920 bola prijatá unitárna totalitná čechoslovakistická Ústava, ktorou boli Slovensko, Slováci a slovenčina prakticky vygumované. 8. júla 1921 vydalo Ministerstvo zahraničných vecí pod vedením Beneša obežník číslo 884 a 15. novembra 1921 obežník číslo 2310, ktorými sa nariaďuje celému svetu používať názvy Československá republika a Československo. Ďalej v nich oznamuje, že Československo „jest jedno slovo“ a „jest naprosto nepřípustno vkládati mezi části tohoto slova rozdělovací znaménko“.
Prepáčte, ale takto porušiť sľuby a zaprieť zmluvy mohol spraviť len jeden hnusný protislovenský hajzel. A takým pre mňa Edvard Beneš bol. Za svojho života svoju nenávisť voči Slovákom ešte mnohokrát zdupľoval. Spomeňme neudelenie milosti Tisovi a odovzdanie našej Podkarpatskej Rusi Stalinovi.
Takže nie 28. októbra 1918, ale až 8. júla 1921 oficiálne vznikol bezpomlčkový patvar Československo. A čudujem sa každému Slovákovi, ktorý dodnes píše tak, ako mu to Benešov obežník nakázal.
Mimochodom, pri hľadaní historických dokumentov som zistil, že jeden český právnik, Jan Kněžínek, vo svojom článku o Dočasnej ústave rovnako tvrdí, že „28. října 1918 nevznikla Československá republika, ale československý stát, který se republikou stal až v listopadu 1918.“ Pekné od neho.
Na poslankyňu Tamaru sa nehnevám, že tieto veci nevedela. Smutnejšie je, koľkí Slováci nechápu, akú nepeknú hru s nami hral Edvard Beneš a dodnes hrajú jeho bezpomlčkoví nasledovníci.
Marek Belák, martinský poslanec