28. októbra 1918 pred koncom 1. svetovej vojny vyhlásili Česi v Prahe vojnový česko-slovenský štát, známy neskôr ako Česko-Slovenská republika (dlho označovaná aj ako tzv. Československo). O dva dni sa ku štátu oficiálne prihlásilo Slovensko prostredníctvom Martinskej deklarácie.
Vznik česko-slovenského štátu znamenal pre Slovákov v prvom rade záchranu pred prebiehajúcou maďarizáciou, ktorá na prelome storočí doslova decimovala počty slovenského národa.
Vďaka pomoci českých a iných zahraničných vojsk si Slováci počas preberania moci od uhorskej administratívy vybojovali veľkú časť území, na ktorých žili dlhé stáročia a konečne vznikla aj oficiálna hranica na slovenskom juhu (dnešná hranica medzi Slovenskom a Maďarskom).
Napriek tomu, že po skončení vojny boli pri mierových rokovaniach státisíce južných Slovákov začlenené do Maďarska a plne asimilované, hranice Česko-Slovenskej republiky boli pre slovenský národ záchranou a príležitosťou.
Vznik nového česko-slovenského štátneho útvaru bol významný krok aj z hľadiska plnej emancipácie slovenského národa neskôr zavŕšenej vznikom prvej Slovenskej republiky. Paradoxne túto cestu ku samostatnosti urýchlilo konanie českých politikov, ktorí nedodržiavali sľuby, ktoré dali Slovákom počas príprav vzniku spoločného štátu.
Namiesto ponechania autonómneho rozhodovania Slovákov na slovenskom území, všetko riadili z Prahy. Zaviedli unitárnu Ústavu, uzákonili tzv. československý jazyk, pretláčali akési husitské náboženstvo, čo bolo na prevažne katolíckom Slovensku veľmi neakceptovateľné, presťahovali a vyviezli najmodernejšie slovenské fabriky do Čiech, na dobre platené štátne miesta dosadzovali Čechov aj vtedy, keď už boli k dispozícii domáce kádre.
Slovensko rýchlo nadobudlo pocit, že sa ocitlo v postavení kolónie. To všetko viedlo k tomu, že si Slováci čoraz viac nielen uvedomovali svoju odlišnosť od Čechov, ale chceli ju aj ukázať navonok. Trvalo dvadsať rokov, kým sa Slovensku podarilo vyboxovať v rámci štátu autonómne postavenie.
Hlúpa pražská politika vzápätí rozbila spoločný štát a aj pre chaotickú medzinárodnú predvojnovú situáciu história vyvrcholila vznikom prvej slovenskej samostatnej štátnosti.
Podobná situácia sa zopakovala o päťdesiat rokov. Arogancia pražských federálnych politikov a urážanie Slovákov ako neschopných a menejcenných vyvolali odpor ku bezpomlčkovému Československu a eskalovali odstredivé nálady medzi Slovákmi. A keďže aj globálna politická situácia bola priaznivo naklonená v prospech vzniku národných štátov, Slovenská republika sa opäť dostala na mapu sveta.
Dnes si pripomíname prvý krok. Odchod z Uhorska a štátny zväzok s Čechmi. Bol dočasný a bol to minimálne na jeden rok krok správnym smerom.
Marek Belák, martinský poslanec
