Na počiatku bola v roku 1917 Veľká októbrová socialistická revolúcia. Vtedy sa tak nenazývala, bola to bežná krvavá občianska vojna a ozbrojený prevrat. Rôzne skupiny v Rusku (politické strany, armáda…) sa v období chaosu 1. svetovej vojny snažili získať moc. Definitívne sa to podarilo strane boľševikov (neskôr sa premenovali na komunistov) a jej ozbrojeným podporovateľom, ktorí v Petrohrade útokom obsadili dôležité centrá moci. Sídlo vlády, komunikačné uzly, úrady…
Hneď ako si komunisti definitívne upevnili vládu v Rusku, začali plniť plán svojho vodcu Vladimíra Iľjiča Lenina a jeho ideového učiteľa Karola Marxa. Cieľom sa stalo víťazstvo proletárskej (robotníckej) revolúcie na celom svete. Nastoliť socializmus namiesto kapitalizmu. Premeniť štáty na sovietske republiky. Ideálne, ak budú priamo súčasťou veľkého štátu – ZSSR (Zväz sovietskych socialistických republík).
Aby to dosiahli, potrebovali, aby všade vznikli komunistické strany a vyhrali. Voľbami, či inak, to bolo jedno. Hlavne, aby sa dostali k moci. V Moskve založili centrálu zvanú Kominterna (Komunistická internacionála), ktorá od roku 1920 usmerňovala vznik a postup komunistických strán na celom svete. Podriadenosť lokálnych strán sa dá prirovnať ku sektárskej poslušnosti s vojenským velením. Jedna z podmienok, ku ktorým sa zaväzovali, bola vykonávať čistky.
Na katolíckom Slovensku sa im nedarilo až tak, ako v ateistickom Česku. Vo voľbách nepresvedčili, viac sa zameriavali na štvavé kampane a štrajky proti „kapitalistom“. V skutočnosti proti zamestnávateľom, ktorí im dávali prácu, ale kto v krčme by šiel do takých detailov.
Všetko zmenila až 2. svetová vojna. Prezident Česko-Slovenska Edvard Beneš ušiel do Londýna a nikdy sa nezmieril s tým, že existuje slovenský národ a dokonca má štát. Neustále v sebe živil myšlienku na pomstu a opätovnú vládu nad bezpomlčkovým Československom. Jeho čas prišiel po víťazstve Červenej armády pri Stalingrade.
2. február 1943 sa považuje za obrat vo vojne a takmer každému bolo jasné, že Stalin skôr či neskôr totálne porazí Hitlera. Hlavne preto, že na jeho strane už boli najmocnejšie štáty sveta. USA a GB.
Ako to už býva, prví sa zorientovali najväčší oportunisti. Bolo im jedno, kedy nastane koniec vojny, ale vedeli, že v tej chvíli chcú byť pri Stalinovi.
Beneš sa už od jari 1943 snažil votrieť do jeho priazne. Bol pripravený nasľubovať a obetovať čokoľvek, len aby bol znovu a bez volieb prezidentom obnoveného bezpomlčkového Československa.
Porážka Nemecka bola nezvratná a mocnosti chystali konferenciu v Teheráne o povojnovom usporiadaní sveta. Beneš predpokladal, že Červená armáda prevalcuje strednú Európu. Líškal sa Stalinovi čoraz viac. Pár dní po Teheráne išiel s Fierlingerom do Moskvy podpísať, čo už dlhšie pripravovali. Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci. 12. decembra 1943 v nej dal Stalinovi de facto plnú moc ovládnuť „Československú republiku“ a v rámci nej skryté Slovensko.
Či vedel, že v tej chvíli odovzdáva moc komunistom a že tí, keď ju raz získajú, už ju len tak nepustia? Zrejme vedel. A bolo mu to jedno. Objavilo sa viac informácií, že sa Rusom upísal aj doslova, ako agent ich tajnej služby NKVD (mimochodom, podobné tvrdenia sú teraz aj o Trumpovi a KGB), ale to nie je rozhodujúce. Od chvíle, keď Američania a ich prezident Roosevelt dovolili v Teheráne Stalinovi rozhodovať o polovici sveta, s tým že v nej o poriadku a pomeroch rozhoduje Moskva a USA vojensky nezasiahnu, od tej chvíle nebolo možné zastaviť víťazný nástup Komunistickej strany do čela Česka a Slovenska.
Keby sa niekto u nás vzpieral, Stalinovi stačilo ukázať zmluvu. A keby to nestačilo, nabehli by nás znovu „oslobodiť“ tanky. Však o nejakých 20 rokov v auguste aj nabehli. Nie oslobodiť, iba spacifikovať. USA samozrejme držali hubu a krok. Nejaké Česko-Slovensko im za konflikt so ZSSR nestálo.
A bolo by to takto pokračovalo ešte dlho, keby sa nenarodil Gorbačov. Ten už tanky neposlal. Ani voľby pod dohľadom KGB a ŠtB nemenežoval. Po Novembri 1989 nás nechal rozhodnúť o sebe slobodne. Po dlhých a dlhých rokoch. Na Slovensku sa tak udialo prvý raz od 12. decembra 1938. V Č-SR boli posledné slobodné voľby 19. mája 1935.
Keď už hovoríme o voľbách, tak napríklad povojnové voľby 26. mája 1946 sotva možno označiť za slobodné. Na ne už dohliadali sovietski poradcovia, tajná polícia a kontrolovali ich partizáni a rôzne iné ozbrojené zložky ovládané komunistickou stranou. Slniečkárski historici občas tvrdia, že ani voľby na autonómnom Slovensku v roku 1938 neboli slobodné, ale v porovnaní s rokom 1946 boli tisíckrát slobodnejšie.
Benešovi povojnové plány vyšli a Stalin mu dovolil vládnuť v obnovenej unitárnej pragocentrickej republike s neférovým jednotným parlamentom. Víťazní komunisti v Česku počtom prevýšili demokratov zo Slovenska a zostavili koaličnú vládu na čele s Klementom Gottwaldom.
Tu sa vrátime späť na začiatok, keď vznikali komunistické strany v jednotlivých štátoch a chodili trénovať do Moskvy, ako majú fungovať. Behom dvoch rokov pripravil Gottwald a jeho moskovskí inštruktori situáciu, ktorá vyvrcholila 25. februára 1948 prijatím demisie ministrov iných strán a totálnym prevzatím moci komunistami.
A to bol len začiatok. Ako sa to robí, do psej matere, nám predviedli prakticky hneď. Zaviedli diktatúru sovietskeho typu a svoj puč nazvali Víťazný február. Dali ho do učebníc a nasledujúce desiatky rokov sa deti a ich deti museli učiť, že to bolo niečo úžasné a vraj sa tým začala najkrajšia éra v ich životoch. Mnohí tomu veria dodnes.
Ako je teda možné, že v štátoch, kde sa takéto veľkolepé víťazstvo komunistov neudialo a vládli tam obyčajní kapitalisti, majú teraz lepšie cesty, vyššie platy, krajšie mestá a vyššie dôchodky? Ako je možné, že v tom úžasnom socializme sme sa mali tak dobre, že sme mali okolo hraníc natiahnuté ostnaté drôty, aby sme neutekali z blahobytu? Ako je možné, že tí chudáci vykorisťovaní proletári z hnusného kapitalistického západu húfne neutekali ku nám do zlatého socializmu pod vedením slávnej komunistickej strany, nositeľky pokroku?
Tento neuveriteľný príbeh mal svoje vyvrcholenie v roku 1990. V prvých naozaj slobodných voľbách bez strachu z bodákov milicionárov a bez kontroly tajnej polície. 40 ročné vymývanie mozgov prinieslo na Slovensku 13 % pre KSS. Po desaťročiach teroru ostali kovaní komunisti štvrtou najsilnejšou stranou. A keď porátame, koľkí sa premenovali, či strčili do iných strán, dôjdeme k zisteniu, že nám vládnu naďalej. Od chvíle, keď nás Beneš upísal diablovi.
