Víťazi Novembra sú v rebríčku Forbes, v zozname politických strán a premiérov, v obchodnom a živnostenskom registri, v palubnom zozname pasažierov, v dielach fejsbukových kibicov a takmer všade, kam oko dovidí. Ak nie je zaslepené beľmom.
Keby pokračovala vláda jedinej povolenej strany (komunistickej), neboli by ani miliardári, ani Smer, ani Pellegrini, ani cestovanie po svete, ani priestor na verejné kritizovanie čohokoľvek. Trochu vďačnosti od nich by nezaškodilo.
Deti a mládež si to už nevedia dobre predstaviť, ale bez Novembra by ste vo voľbách dostali do ruky len jeden lístok. A rozmýšľali by ste len nad tým, prečo sa to vôbec nazýva voľby. Zloženie parlamentu by ste nepoznali, lebo 150 hlasov by aj tak bolo vždy ZA. Predseda vlády by bol riadený predsedníctvom komunistickej strany, komunistická strana by bola riadená telefonátmi a príkazmi z Moskvy, ich dodržiavanie by sledovala ŠtB a dozorovali poradcovia z KGB (tu je otázka, či to nepokračuje). Neexistovali by podnikateľa, nebolo by povolené založiť si firmu a vyrábať, čo len chcete. Na hraniciach by vás zastrelili, keby ste chceli odísť, nie potajomky prísť a robiť tu zle a v novinách by boli len články, aké je dobré, že máme takýto režim a aká je tá strana (komunistická) múdra. A tí, čo by nostalgicky spomínali lepší život počas kapitalizmu za prvej republiky, by si na rozdiel od dnešných vychvaľovačov vlády komunistov, museli dávať pozor, kto počúva.
Napriek tomu mnohí víťazi ponovembrového života ohovárajú a nepriznávajú, že bez pádu komunistického režimu v roku 1989 by nemali ani štipku z toho, čo dnes majú a čo môžu. Jedni preto, lebo nie sú mladí, zdraví a krásni ako vtedy, iní preto, že sa im komunistické rozprávky a ideály nikdy neprestanú páčiť a Moskva bola, je a vždy bude ich Vatikánom.
A zvyšok? Zvyšní porazení sa považujú za porazených len preto, že nevyužívajú príležitosti a slobodu, ktorá nám tak lacno padla z neba.
