Za tričko so slovenským dvojkrížom by vás pred Novembrom 1989 komunisti a eštébáci zavreli do basy. Za založenie Ľudovej strany by ste nevedeli, či sa vo vyšetrovacej väzbe dožijete druhého dňa.
Pred Novembrom 1989 bol Slovák na mape sveta „Ček“ a Cibulková so Saganom by boli „čechoslovácki“ majstri sveta. Na rakúskej hranici vás trhali psy a nemohli ste mať ani svoju firmu, nieto svoj vlastný štát.
Našťastie sme mali novembrovú revolúciu a veľa vecí už môžeme.
Nanešťastie sme ju nedokončili a prefarbení komunisti si veľmi rýchlo zobrali moc aj s našimi spoločnými peniazmi a majetkami. A preto znovu veľa vecí nemôžeme a mnohí na November nadávame.
Chcete vedieť ako to naozaj prebehlo? Garantujem vám, že toto ste ešte o
Novembri 1989 nikdy nečítali. Nasledujúce riadky sa nebudú páčiť ani
komunistom, ani disidentom.
…
Ozajstná revolúcia trvala od 17. novembra presne týždeň. Prvých sedem dní
masových demonštrácií bolo pre komunistov a eštébákov najhoršími v ich živote.
Sedeli doma a zúfalo sa modlili, aby sa to nezvrhlo a aby si rozhnevaný ľud
nešiel po nich a nevytiahol ich za uši rovno do basy. Alebo ich nezačal
lynčovať. Situáciu nemali pod kontrolou a boli si dramaticky vedomí, že po 46
rokoch ubližovania nekomunistom im hrozí aj takáto odplata.
V jeden mítingový večer, keď dav skandoval :„Komunistov k lopate,“ herec z Radošiny na tribúne v revolučnom zápale povedal: „Nie k lopate, lopatami do nich.“ A vtedy sa to zlomilo. Presne si pamätám ten osudový moment. Na sekundu dav zamrzol. Potom niekto (možno komunista, ktorému najrýchlejšie docvaklo, že ide o všetko, možno len prvý pomýlený slniečkár) zakričal: „Nechceme násilie.“
Osud revolúcie bol v tej chvíli len medzi nimi dvomi. Len na hercovi vtedy záležalo, či bude revolúcia príliš nežná, alebo úspešná a zopár komunistických otrokárov skončí okamžite v base.
Bežali posledné desatinky osudovej sekundy. Rečník na tribúne sa už nadychoval k vypusteniu zverov z reťazí. Bola to najdlhšia a najdôležitejšia sekunda v novodobej slovenskej histórii.
„Nechcem násilie,“ pridal sa k neznámemu komunistovi a dav, ktorý vtedy ešte absolútne veril svojim vodcom v budajkách, okamžite opakoval: „Nechceme násilie! Nechceme násilie!“ Levy zostali v klietkach.
Áno, presne v tejto chvíli sa stala najzásadnejšia vec. Z vystrašených komunistických papalášov a na smrť bledých eštébákov poschovávaných v pivniciach a pri televíznych obrazovkách spadol ten najťažší kameň.
„Vyhrali sme!“ prešlo im hlavami. Oni v tej chvíli vedeli, že už opäť môžu všetko. Lebo jediné, čoho sa v prvých dňoch revolúcie naozaj obávali, bol ich vlastný život, lynčovanie, basa. A toto sa v tej osudovej sekunde stratilo.
Už nemuseli sledovať, čo sa deje na námestiach. Už telefonoval veliteľ Lorenc svojim eštébákom, aby pokračovali v schovávaní tajných spisov a materiálov. Už sa stretávali funkcionári KSČ a pokračovali v zvážaní straníckych dokumentov do skrýš a v prevodoch peňazí budúcim prezlečeným demokratom. Už kreslili schémy svojho nového systému vlády a parlamentu. Už štartovali šéfredaktori straníckych médií kampaň na znemožnenie revolúcie a revolucionárov. Už vyhrali a nemal ich kto zastaviť. Už videli, že vodcovia na tribúne sú mäkkýši a už videli, že disidenti prehrali a skončili.
Každý nasledujúci deň sa dali pozorovať ústupky a neschopnosť partičky, ktorá po jednom týždni pustila tromfy z rúk a prehrala nádejne rozbehnutý zápas za zmenu systému.
Zápas, ktorý sa po 27 rokoch dostal do takej absurdnej situácie, že tí, ktorí mali a mohli skončiť v base, oslavujú dnešný deň v haciendách a smejú sa nad neschopnosťou revolucionárov pri bazénoch.
A davy, ktoré chceli v Novembri iný a lepší svet, sú tak zmanipulované, že
dobrovoľne tlieskajú tým istým bývalým otrokárom. Lebo ich nechali prežiť
revolúciu. Lebo im dovolili privlastniť si a prispôsobiť aj novodobú
demokraciu.
…
Nanešťastie sme dobre rozbehnutú revolúciu nedokončili.
Našťastie máme nových vodcov, ktorí sa z chýb poučili.
Ľudia opäť začínajú tušiť, akú majú moc!
