O polnoci 1.1.1993 som v Martine na námestí pred Priorom spieval hymnu. Bolo nás tam málo. Nezvyčajne málo na to, že národ dostal svoj štát. Navyše bez boja a strieľania, bez obáv o uznanie. Alebo práve preto?
Jedno moje oko sa tešilo, že sa mi splnil sen mať svoj štát, druhé oko plakalo. Vedel som už vtedy pravdu o vzniku, videl som, akí gauneri budú na čele mojej vlasti. Pár ľudí už počas rokovaní medzi českou a slovenskou stranou vnímalo, že väčší podiel na vzniku druhej samostatnej Slovenskej republiky má Klaus a nie Mečiar. A že tak, ako termín vytvorenia našej prvej Slovenskej republiky v roku 1939 inicioval niekto z diaľky, aj druhý vznik štátu urýchlili cudzí politici.
Nekritizujem tento impulz zvonka. Je v poriadku. Verím, že my, Slováci, by sme sa ku svojmu štátu dopracovali tak, či tak. Čo však nesedí, je označovať za hrdinu a akéhosi otca zakladateľa istého hulvátskeho právnika z Nemšovej. Toho, ktorý išiel do rokovania s českou stranou s cieľom udržať federáciu a nerozdeliť spoločný štát. Pripomínam jeho pamätnú vetu: Česi nás dokopali do samostatnosti.
Pre mňa bol ten postoj HZDS od začiatku protislovenský a neprijateľný. Až rokovania a české požiadavky nechať kompetencie Prahe a Klausov štýl buď-alebo Mečiarovi postupne otvárali oči a zmieril sa s tým, že bude pri vzniku dvoch nových štátov. Ak ste videli rozhovor Daga Daniša s Kňažkom, pustite si Klausovo prekročenie Rubikonu znovu: Než nějaký experimenty, to raději dva suverénní státy.
Ktovie kedy Mečiarovi docvaklo, že to čo príde, bude dobré. Myslím, že prvé mu došlo, že to bude dobré pre Slovensko. A potom už veľmi rýchlo pochopil, že to môže byť dobré aj pre neho samého. Za zbytočne dlhú snahu udržať nás pod Prahou si však medzi nami, presvedčenými separatistami, nezaslúži ani trochu obdivu. Rozhodujúce bolo české: Ať si jdou!
Čo ešte nie je v poriadku, okrem neskorších cielene vytváraných mečiarovských legiend o otcovi zakladateľovi? Konšpirácie o rozdelení pre vidinu lupu. Z toho by som Mečiara naozaj neobviňoval. Tú príležitosť uvidel až po prvých zasadnutiach novej vlády novej republiky.
Ani kvílenie Čechoslovákov a čechoslovakistov a ich nechutne veľký priestor v médiách nemá obdobu. A mediálnych 25 rokov uhýbania pred pravdou sa medzi slušnými novinármi a historikmi tiež nedá ospravedlniť. Hlas bezvýznamného pozorovateľa z Martina nemal silu prekričať falšovateľov.
Zvláštne, že práve na okrúhle výročie sa trochu otvorenejšie začína priznávať, že prvá aj druhá republika mali podobnú genézu. Tlak spoza hraníc Slovenska. Dokonca aj režimy obidvoch verzií majú istú podobnosť. Sú nedokonalé. S tým rozdielom, že počas vojny bolo autoritárstvo štandard a dnes sme vraj múdrejší a poučenejší. Z toho ale vychádza, že súčasný systém je odpornejší, lebo sa tvári ako demokratický. Či nie? O tom však inokedy. Dnes sa tešme, že už 25 rokov máme znovu svoj vlastný štát.
