Nežijeme ako úplné prasce. Aj keď to podľa programov v bulvárnych televíziách občas tak vyzerá. V našich životoch má miesto aj kultúra.
Starí Slováci bývali na svojom území už niekoľko storočí, keď sa stalo populárne nové náboženstvo. Bolo moderné, zrozumiteľné a jeho hlásatelia boli špičkoví ľudia vo vzdelaní, umení, školstve, technike. Uspelo v konkurencii s dovtedajšími zvykmi a kultami.
Za tisícsto rokov sa stalo ľudovým, tradičným. Možno vďaka tomu, že sa od začiatku konalo v reči, ktorou doma hovorili naši dávni rodičia. V starej slovenčine. Keby ste dnes stretli svojho praprapra…dedka, ktorý žil v čase príchodu Cyrila a Metoda v údolí Turca, alebo pri Nitre, zrejme by ste rozumeli jeho slovám a vetám.
Od čias veľkej Svätoplukovej ríše sme stratili mnohé územia na juhu a na západe. Mnohé rodiny boli prerobené na Maďarov a Čechov. Ale základ nášho národa medzi Dunajom a Tatrami zostal nezlomený. Pretože tu vždy boli statočné slovenské matky a otcovia, ktoré svoje deti učili modliť sa a veriť po slovensky a brániť si svoju roľu po sedliacky. To oni zariadili, že slovenský národ prežil všetky nájazdy a okupácie. Od kočovníkov po partizánov.
Dnes som si to bol v našom kostole svätého Martina z 13. storočia pripomenúť. Veď aj ten kostolík je starší ako celá Amerika. Máme byť na čo hrdí.
