Čo to bolo za revolúciu, keď aj 32 rokov po svojej „porážke“ poberali bývalí šéfovia ŠtB a KSČ extra vysoké dôchodky? A ako to bolo vôbec možné? Nuž, jedine tak, že ku porážke komunistov de-facto nedošlo a vo všetkých ponovembrových parlamentoch mali komunisti a ich premenovaní nasledovníci (SDĽ, HZDS, SMER, Hlas) väčšinu. Samozrejme, že akékoľvek pokusy o spravodlivosť s prehľadom nepripustili.
Obete nesprávnych politických názorov živorili z 300 eurových dôchodkov a velitelia tajnej polície a ich vládcovia z Ústredného výboru strany si veselo žili celé mesiace a roky s 1500 eurami za statočne odvedenú prácu. Ak sa dá nazvať prácou mučenie svojich protivníkov pri výsluchoch, rozkazy na strieľanie pri pokusoch o vysťahovanie za hranice a tlačenie kalerábov o geniálnom marxisticko-leninskom učení.
Až po troch desaťročiach prestali mať zástancovia predošlého režimu v slovenskom parlamente väčšinu. Ak by ste tipovali, že proti potrestaniu niektorých vrcholových komunistických špinavcov boli ich potomkovia v Smere a jeho Hlase, hádali by ste správne. Nie, že by boli radi, že biľakovci, lorencovci a širokí neskončili na kandelábroch, ale drzo škriekali ako paviáni, že už nebudú mať 1500 eurové dôchodky, ale iba 500.
Čo by ste však nepredpokladali je, že ku brutálnym zástancom predošlého boľševického režimu sa zaradili aj kotlebovci a ich odídenci. Akosi im nedocvaklo, že nebyť Novembra, tak by si svoje zelené trička mohli obliekať akurát tak na väzenskom dvore. Pred rokom 1989 boli totiž akékoľvek pokusy založiť politickú stranu tvrdo potlačované. A už len za náznak politiky za samostatné Slovensko by všetci chlapci od Kotlebu a Uhríka dlho nevyliezli z Leopoldova. Prečo teda tak horlivo obhajujú komunistov a eštébákov? Neviem, až natoľko do ich dutých hláv nevidím.
