Rozruch spôsobila tlačovka najväčších slovenských zamestnávateľov – priemyselníkov. Hovorili dobre, súvislo, až mi to bolo divnô. Divnô preto, lebo ich poznám a viem, ako sa správali posledných 25 rokov. Využívali štát, vynucovali si všetky možné aj nemožné výhody a dotácie, zneužívali svoju previazanosť s Mečiarom a Ficom. To, že tam človek vidí stále tie isté postavičky bývalých donášačov ŠtB, je v tejto chvíli druhoradé. Podstatné je, že fakt hovorili k veci. Zrazu z nich boli úplne normálni slušní kapitalisti. Aj to o sebe tvrdili.
Samozrejme, že išlo o vylepšovanie vyjednávacej pozície pred rozhovormi s Matovičovou vládou. Na jednej strane sú opatrenia, zatiaľ viac zamerané na zamestnancov, živnostníkov a malé firmičky. Na druhej strane sú oni a ich vyhrážky, že ak majú dostať od novej vlády len po 200 000 eur, tak budú prepúšťať tisícky robotníkov. A potom sú tu možnosti verejných financií.
Nikto nespochybňuje, že majú právo robiť si so svojou firmou čo chcú. Aj prepúšťať. Je to ich biznis, ich vlastníctvo, ich rozhodnutie, ich zodpovednosť. (Priznávam, že som si v jednej chvíli predstavil jachtu majiteľa popradskej vagónky. Aj to, ako dokázal poobchádzať zákony, keď si pri haciende pod Tatrami „vybavil“ bazény, či rybníky.)
Je logické, že ak prichádzajú o zákazníkov, často zahraničných, tak nebudú vyrábať na sklad. To nejde. Ani poslať ľudí domov a platiť im 80 % za nič. Ak máte 1000 zamestnancov a náklady (cenu práce) na jedného 1500 eur, tak musíte mať každý mesiac mesiac pripravený 1,5 milióna eur, ktoré im pošlete na účty. Ak ich pošlete sedieť domov, tak tiež. Za nič. Za 3 mesiace 4,5 milióna. A keď zahraničný odberateľ začne nakupovať produkciu firmy až o pol roka, tak kde zobrať 9 miliónov? To sa nedá. Každý príčetný zamestnanec chápe, že v takom prípade nemôže ostať v kmeňovom stave svojej firmy. Obzvlášť kruté to musí byť pre odborníkov, ktorí vo svojej dielni, alebo v hale prežili možno desaťročia. Poctivo oddreté.
Čo sa dá robiť v takejto situácii? Odpoveď je ťažká z jedného dôvodu. Nie je jasné, aký dlhý bude výpadok objednávok. Ako dlho zostanú fabriky bez tržieb? Kapitáni slovenského priemyslu sú inteligentní a skúsení manažéri. Chápu pozíciu novej vlády, ktorá takisto nemá odpoveď na túto otázku. Robia to, na čo sú zvyknutí. Tvrdo rokujú.
Vedia, že čokoľvek nad sľúbených 200 000 eur mesačne je pre nich pomerne lacný príjem. Lepšie povedané, príjemné zníženie nákladov. Nech to už bude vo forme akýchkoľvek presunov, dotácií, úverov, fondov, pôžičiek, záruk, vo finále im to zaplatia všetci Slováci. Iste, na druhej strane aj oni niečo spravia pre Slovensko, dajú živobytie mnohým rodinám, do rozpočtu prispejú daňami. Ide len o to, aby nedostali príliš veľa. Aby pocítili, že nová jachta a ďalšie golfové ihrisko by im nemali najbližších 10 rokov ani prísť na rozum.
Zvážil by som iný model. Zo zamestnancov, ktorí z vyššej moci prestali pracovať, by mohol štát spraviť nezamestnaných a dávať im plošne príspevok (dávku v nezamestnanosti) vo forme minimálnej mzdy. Počas trvania epidémie, prípadne až do doby, kým ich firma znovu nezoberie späť.
Veľkým zamestnávateľom by odpadli osobné náklady (dvojmesačné odstupné), zmizla by časť byrokracie, opatrenia by boli rýchle. Boli, keby… Keby sme mali jednoduchšie zákony. Síce sa tvárime ako kapitalistická spoločnosť, aj páni priemyselníci sa cítia ako kapitalisti, ale Zákonník práce máme brutálne socialistický. A nech sa na mňa títo kamaráti sociálnych demokratov nehnevajú, za posledných x rokov som od nich ani raz nepočul kritiku. Keby som mal konšpirovať, tak nie náhodou pre solidaritu bývalých komunistov (dnes majiteľov sprivatizovaných podnikov) s bývalými komunistami na všetkých úrovniach v Smere a v odboroch?
Nuž, Amerika nie sme minimálne v tom, že tam je zamestnávanie pružnejšie. Aj prepúšťanie. Aj štát môže vyplácať nezamestnaných z verejných peňazí zo dňa na deň. Nech mi nikto nehovorí, že u nás to nejde. Koalícia má ústavnú väčšinu. Takúto zmenu môže spraviť v rámci Lex Korona aj zajtra. A že nebude čas na prázdne debaty s nejakými odborármi a tí budú vyskakovať? Tá istá ústavná väčšina im rýchlo môže naznačiť, kde je v dnešnej ekonomickej kríze ich miesto a poslať ich do večných komunistických lovíšť.
Dúfam, že premiér s ministrami práce a financií si na domácu úlohu spravia ten prepočet, koľko by štát ušetril, keby dovolil veľkým firmám prepúšťať bez byrokracie a o nezamestnaných sa plošne postaral.
Možno aj starí priemyselní harcovníci zistia, že za stolom oproti nim sedia takisto podnikatelia, ktorí rozumejú, čo je to zamestnávať a ako ťažko je prepúšťať.
