Novodobé nadávky

Vulgárne slovo na K používajú Slováci od 12. storočia, ďalšie dva najhrubšie výrazy na J a P sú v našej reči zaužívané od 16. a 17. storočia, hovorí etymologický slovník.

Odkiaľ sa ale nabrali slová extrémista, fašista, neonacista, klérofašista, nacista, nácek, ľudák, xenofób, antisemita, rasista, nacionalista, šovinista? A prečo ich používajú ako nadávku?

Naši predkovia mali všetko pekne pomenované. Keď o niekom povedali, že je kuchár, všetci vedeli, čo ten človek robí. Politických výrazov bolo málo, politika nebola komplikovaná ako dnes.

V posledných rokoch máme problém. Moderátor v správach povie, že v parlamente rečnil extrémista. Pätina divákov si pomyslí, že to bol Blaha, druhá pätina, že Danko, tretia, že Mazurek, štvrtá, že Kaliňák a zvyšok, že Poliačik. Niečo nie je v poriadku, ak si národ piatimi spôsobmi vykladá slová, ktoré vyslovuje.

Dnes nám politika ťahá peniaze z peňaženky a diktuje, čo máme robiť od rána do rána. Politici si začali slová vysvetľovať po svojom a kážu myslieť iné, než v skutočnosti znamenajú. Fico by s prehľadom vyhlásil, že kuchár podkúva kone, keby to Smeru pomohlo. Mečiar by o tom aj sám seba presvedčil.

Poslanci a redaktori trepú v televízii sprostosti a Slováci po nich ako papagáje opakujú. Jeden zo spôsobov je očierniť súpera nadávkami. Sú chytľavé.

Momentálne fičia tri. Extrémista, fašista a neonacista.

Musí v nich ísť o veľa, keď vláda Fico3 na ne prijala špeciálny protiextrémistický zákon. Sociálnodemokratickí komunisti tým nadväzujú na svojich prednovembrových rodičov a učiteľov, ktorí tiež ústavou zaručovali slobodu prejavu, ale nie slobodu po prejave.

Používať iba „extrémista“ namiesto kompletného „politický extrémista“ sa však nemusí vyplatiť. Týmto zjednodušovaním sa štandardní politici a novinári totiž vystavujú nebezpečenstvu, že aj oni budú zaradení do šíku extrémistov a síce ako extrémni truľovia.  Niet pochýb, že každý extrémny truľo je priam ukážkový extrémista. Rovnako, ako je extrémny horolezec jednoznačný extrémista.

V slovenčine slovo extrémny používame len od 20. storočia a to sprvoti vo význame krajný. Prevzali sme ho z latinského výrazu, ktorým sa označuje 3. stupeň slova zadný, vzdialený, čiže najzadnejší, najvzdialenejší.

Vo význame politického extrému, čiže politicky krajných (za hranou) názorov sa v anglosaskom priestore pomenovanie extrémizmus verejne používa od roku 1865.  Extrémizmus vo význame, o akom sú v súčasnosti presvedčovaní bežní občania, sa v našich médiách a v našich končinách používa len posledných pár desaťročí.

Masové používanie extrémizmu ako nálepky sa vymyslelo na kritiku nacizmu a komunizmu a má hanlivý (pejoratívny) podtón. Lenže v posledných rokoch sme sa úplne posunuli. Nacistický a komunistický režim sa stratil a zrazu sa toto označenie používa aj na politické presvedčenie, ktoré nemusí nutne byť za hranou čohosi „všeobecne uznávaného“, niečoho, na čo si väčšina ľudí zvykla. Najnovšie sa ním útočí aj na názory, ktorých jedinou vinou je, že ohrozujú zabetónované „štandardné“ politické spektrum.

Zdatný moderátor typu Kovačič, Strižinec či Dolinský, alebo uvažujúci politik z kategórie Pellegrini, Grendel či Remišová si po prečítaní týchto riadkov automaticky zmení nastavenia svojej vyjadrovacej aplikácie a prestane slepo nálepkovať. Truľovia si tento update nestiahnu a naďalej budú po slovenských kulturákoch organizovať kŕčovité debaty o extrémistoch, kým ich nepostihne osud mečiarovcov. Aby potom neboli prekvapení, ak sa ich ideológie (hlavného prúdu) raz ocitnú mimo parlament, čiže na okraji (v extréme) a budú súdené v súlade s ich vlastným protiextrémistickým zákonom.

Pre hrdého Slováka nie je nič trápnejšie, ako keď Danko spína ruky nad pribúdajúcimi extrémistami. Ten Danko, ktorému ani vlastná mať nerozumie extrémne táraniny. Ten Danko, ktorý svojim zamestnancom nevyplatil ani 12 platov, ale ostatným prikazuje vyplácať 13 platov.

Keď Kaliňák nariadi policajtom vo vlakoch sledovať a strážiť slušných chalanov v tričkách namiesto iných nevychovaných cestujúcich, môže si byť istý, že extrémnejší rozkaz ešte žiadny minister vnútra nevydal.

Do parlamentu prekrúžkovaný užívateľ tvrdých drog je vizitkou, že po Slovensku sa voľne pohybuje vysoký počet závislákov. Poliačikove ospravedlňovanie fetovania je však extrémne nezodpovedná sloboda a tolerancia.

S úbohosťou feťáckeho tela, neschopného fungovať bez chemického dopingu, môže súperiť len úbohosť ducha, neschopného fungovať bez Marxa. Prítomnosť extrémne zjednodušeného revolucionára, odborára, ultraľavičiara, partizána a Európana v Národnej rade by bola zábavná, keby šlo o jediný Che Guevarov klon v poslaneckom klube Smeru. Dostáva sa mu však toľko obdivu v strane a štáte, že z  krajnosti je zrazu stred. A z utopistického pajáca – vraj politik európskeho rozmeru.

Z extrémizmu vznikol galimatiáš. Ak sa teda niekto oháňa slovom extrémizmus, mal by aspoň doplniť, čo ním myslí. Napríklad, ako to skúsil prezident Kiska, reagujúc na výsledky volieb: „Budeme mať v parlamente radikálny politický extrémizmus v rovnošatách.“ Síce to celé domotal, ale za odvahu a snahu má malé plus.

Na rozdiel od amatérov, štekajúcich o extrémizme spoza plota, prezident aspoň vstúpil do ringu. Ak tým vyjadrením myslel na ĽS Naše Slovensko, sedí možno prívlastok radikálny. So zvyškom sa sekol, pretože najkrajnejšie riešenia reprezentujú úplne iné militantné skupiny. A tie rovnošaty? Narážka na Kotlebove mladícke prejavy sa do vážneho povolebného hodnotenia nehodí. V porovnaní s vynucovanými pionierskymi rovnošatami je Kotlebova stará uniforma aj tak len neškodnou spomienkou na historicky úspešnú Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu.

Ak teda má platiť, že politický extrémizmus sa významným spôsobom odlišuje od všeobecne akceptovaných a zaužívaných stanov a má sa chápať ako ultraľavicové či ultrapravicové konanie, na Slovensku by sme preň našli hneď niekoľko adeptov. Počas existencie KSS a Smeru sa ale Ľudovú stranu Naše Slovensko do extrémizmu nepodarí priradiť, ani keby o to sama písomne požiadala, pretože vľavo už tí dvaja miesta obsadili a od krajného a vášnivého pravičiarstva sú etatistické body z kotlebovského programu momentálne poriadne ďaleko smerom ku stredu.

A čo ten fašizmus?

Najväčšie politické úsmevy v slovenskom ľude vzbudzuje hysterické používanie nadávky fašista. Nie preto, že ju groteskne používajú Dostál, Poliačik, Blaha, Matovič, Fico, Raši. Ani preto, že v rámci kontextuálneho myslenia jeden slovenský vták takto označil aj Sulíka. A už vôbec nie preto, že keď sa to hodí, tak ňou onálepkujeme Trumpa, Kisku, Merkelovú aj Putina. Jednoducho preto, že nálepkovači netušia, čo hovoria, alebo to nemyslia vážne.

Pre serióznych historikov je otázka fašizmu dávno vyriešená. Ako dominantný vládnuci režim fungoval len v Taliansku a skončil sa popravením Mussoliniho v roku 1943. Slováci o fašizme ani v práci, ani doma neklábosili, nemali s fašizmom nič spoločné a kým nevypukla 2. svetová vojna, tak sa na našom území slovo fašista v bežnej reči takmer vôbec nevyskytovalo. Kde sa teda vzalo?

Medzivojnové Taliansko nielenže nemalo váhu antickej Rímskej ríše, ale ani ambíciu inšpirovať svojim fašistickým režimom kohokoľvek mimo talianskych hraníc. Takže fašizmus, ako systém, by žiadne „medzinárodné úspechy“ nezaznamenal, keby…

Keby sa o to nepričinil Stalin a jeho sen o vývoze komunistickej revolúcie do celého sveta. Stalin mal dva dobré dôvody, prečo z fašizmu postupne spravil svojho najpopulárnejšieho nepriateľa.

Prvým bola nevyhnutnosť ukázať na nejakého imperialistického nepriateľa, ktorého treba zlikvidovať a odôvodniť tak svoje neľudské diktátorské maniere. Keďže jednou z kľúčových príčin vzniku fašizmu v Taliansku bolo vytvorenie hrádze proti komunizmu (niečo vám to pripomína, však?), Stalin prikázal komunistom, aby na svojom celosvetovom stretnutí (Kominterna, 1935) odpálili kampaň proti fašizmu, ako úhlavnému nepriateľovi.

Druhý dôvod prišiel o čosi neskôr. V Nemeckej ríši sa vybudoval totalitný režim pod vedením Hitlera. Nový ríšsky kancelár sa okrem iných známych praktík prezentoval aj ako bojovník proti boľševizmu (komunizmu), čo mu však nebránilo spolupracovať s Rusmi (pakt Molotov – Ribbentrop). Komunistická propaganda bola k nemu istý čas pochopiteľne zdržanlivá. Fašistickú nálepku dostal, až keď spojenectvo padlo a Nemci v roku 1941 napadli Sovietsky zväz.

Stalin nechcel vyslovovať slovo socializmus v negatívnom význame, napríklad, že Veľká vlastenecká vojna je boj proti Hitlerovmu národno-socialistickému režimu, pretože on v Sovietskom zväze predsa tiež budoval socializmus. Samozrejme ten najlepší socializmus. Pre úplnosť, Hitler bol na čele NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei – Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) a jej doktrínou bol národný (nacionálny) socializmus.

Lingvistický problém nezmieriteľnosti medzi socializmom (medzinárodným) a socializmom (národným) vyriešil komunistický diktátor po svojom – príkazom. Stalinistické mozgy išli do dôsledkov a rozhodli, že ani skrátený výraz nacizmus (nacionálny socializmus) nie je pre nich politicky korektný (o komunistickom newspeaku by sa dali rozprávať dlhé príbehy). Príkaz znel, že nielen nemeckých nacistov, ale každého, kto sa postaví proti sovietskemu socializmu, budú označovať za fašistu.

Keďže dodnes celý svet verklíkuje, že Hitler bol fašista, niet pochýb o efektívnosti komunistickej propagandy. Napokon, stačí nazrieť do ľubovoľnej slovenskej učebnice. Samozrejme, že takýto biľag lepili na každého imperialistu na západ od Moskvy, bárs ku originálnemu fašizmu ani nepričuchol. Prečo toto pomenovanie nekriticky prebrali povojnové mienkotvorné médiá? To si vyžaduje samostatnú analýzu. Vypočujme si aspoň základné vysvetlenie od historikov: https://reginavychod.rtvs.sk/clanky/500-rokov-reformacie/73873/rozdiel-medzi-fasizmom-a-nacizmom

Je teda jasné, kto a kedy nám sem dogúľal „fašistov“. Pre tunajších komunistov bolo šírenie Stalinových bludov alfou aj omegou a bez reptania rozsievali toto nové označenie. Našťastie zdravý sedliacky rozum u dnešných Slovákov celkom nevymizol a iste aj zásluhou rozprávania starých rodičov ich vnuci kdesi vzadu v hlave cítia nezmyselnosť tejto nálepky. Nielenže sme na Slovensku fašistov nikdy nemali, ale ani nikdy nebudeme mať. Otázka totiž znie: A načo?

Dobre, tak tu potom musíme mať aspoň neonacistov, však tí zlí kotlebovci… Nenájde sa na nich niečo? Neonacisti. To znie dosť odporne, to by mohli byť oni.

Najbystrejší ľavicoví a liberálni politológovia dopisujú svoje vrcholné dielo…
– Sú to neonacisti.
Oznamujú a debatu tým akože uzatvárajú.
– Teraz sme trafili presne. Oukej, nie sú nacisti, lebo povedzme, že tí existovali cez vojnu. Nie sú fašisti, keď teda slovičkárime, ale z neonacizmu sa nevykrútia. A navyše použili 14 a 88, Heil Hitler!

Dobre. Máme teda na stole 2 otázky. Najskôr, čo sú to neonacisti. A potom, či ich máme na Slovensku, prípadne, ktorí to sú?

Pátraním rýchlo zistíme, že ide o veľmi nový termín. Uznávajú sa dve definície. Prvá opisuje, že neonacizmus vznikol v Británii ako punkrockové hnutie skinheadov a pôvodne nebol nič iné, len dekadentný prejav britskej degenerácie. Charakterizovali ho kanady, bombery, tetovania, hranie sa s číslami… To všetko ako naivný pubertálny prejav radikálnej rebelujúcej mládeže. Samozrejme, že mladí ľudia svoju rebéliu mysleli úprimne, ale nikdy neboli skutočnou opozíciu voči vláde a s pribúdajúcim vekom opúšťali svoje dorastenecké pozérstvo.

Druhá poučka hovorí, že je to ideológia, alebo politické hnutie nadväzujúce na nacizmus a usilujúce sa o jeho obnovu. Ťažko povedať, koľkí z mladých rebelov, hrajúcich sa na Hitlerových obdivovateľov, sa v dospelosti stávajú reálnymi nacistami a usilujú sa o obnovu, či nastolenie nacistického režimu podľa Hitlerovho príkladu.

Na Slovensku sme pár domácich nacistov mali. V čase, keď bol národný socializmus v Európe absolútne „trendy“ ich tu bolo minimálne 5 (slovom päť). Najznámejší boli Tuka a Mach. Vojtech Tuka dokonca deklaroval 14 bodov programového vyhlásenia slovenského nacionálneho socializmu a to vo svojom prejave z 21.1.1941. Kým bola vláda v 1. Slovenskej republike schopná dostatočne nezávislo rozhodovať, tento prúd nemal šance na úspech. Preto ani nemožno označiť režim po vzniku slovenského štátu za nacistický. Skôr za autoritársky, ľudácky, čo ale nemusí nutne znamenať len niečo negatívne. O tom však možno inokedy.

Aj dnes by sme nejakého presvedčeného národného socialistu našli. Mnohé z uvedených neonacistických charakteristík sedia na bývalého kandidáta č. 88 na listine ĽSNS. Avšak domnievať sa, že by sa mu podarilo nastoliť na Slovensku národný socializmus podľa nemeckého vzoru, je naivné.

Hoci ani u neho nemôžeme stopercentne naplniť definíciu neonacizmu, pretože o kompletnom inštalovaní národnosocialistického režimu z čias Hitlerovho besnenia pochopiteľne nesníva, zrejme sa označeniu neonacista nevyhne. Vzhľadom na to, že v našom priestore už nacizmus nie je „trendy“, tentokrát nám na spočítanie vplyvných Hitlerových obdivovateľov postačia prsty jednej ruky a nebude ich treba ani 5 (slovom päť).

No to je ale problém. Takto si to tí liberálni politológovia nepredstavovali. Neonacistov by sme mali mať oveľa viac. Možno nie 209 000, ale aspoň takých dvesto. Nech je koho vešať. Pardón, demokratickí politológovia a novinári nevešajú. Chceli by, ale tak ďaleko s vylepšovaním demokracie zatiaľ nepokročili. Zatiaľ len blokujú stránky, nepozývajú do diskusie a pokutami zavierajú ústa.

Horšie, že aj ten Kotleba sa spod neonacistickej definície vyšmykol. Moment! Na niečo sme zabudli. Tá štrnásť osemdesiatosmička…

Smola, milí štandardní stredoeurópski superdemokrati. Na oblepenie vodcu radikálne nespokojných Slovákov neonacistickou nálepkou je jedno symbolické číslo príliš málo. A zrejme vám unikli priznania, že úmysel zaujať provokačnou numerológiou bol nešťastný a že už bolo jasne povedané, že to bol veľmi nepodarený pokus o žart. Nuž, nikto nie je neomylný a kiežby vždy šlo len o prešľapy, ktoré nespôsobujú miliónové škody, však pán Fico, však pán Kaliňák, však pán Atakďalej.

No a to je všetko. Tri náboje a ani jeden zásah. Tri premúdre výrazy a ani jeden nepasuje. Tri smiešne novodobé fašistické nadávky a ani jedna nesedí. Extrémisti sú skôr extrémni zlodeji vo vláde, fašisti k nám z Talianska ešte nedorazili a nacizmom sa aktívne zaoberá už len jeden človek, aj to skôr teoreticky, než prakticky.

Jasné, ešte je v zálohe klérofašista, nacista, nácek, ľudák, xenofób, antisemita, rasista, nacionalista, šovinista… Dám vám, okydávači, jednu radu. Prv než ich budete chcieť použiť proti kotlebovcom, zodpovedzte si pred zrkadlom jednoduchú otázku. Chcem sa verejne strápniť svojou nevzdelanosťou?… A namiesto nových populárnych fašistických výrazov použite radšej tie staré sprosté slovenské. Pri nich sa vy zaručene nepomýlite.