Novembrové štrnganie

Na pád komunistov v 1989 nadávajú komunisti, hoci za svojej vlády by ich rodiny nemohli sprivatizovať fabriky a hromadiť miliardy.

Nadávajú aj náhle prebudení národovci, hoci do prevratu si na prvú Slovenskú republiku dobrým slovkom nespomenuli a na druhej samostatnej sa len nechutne priživili.

Nadávajú aj spotrebitelia, ktorých ani vtedy nikto nenútil obdivovať západné potraviny, ani dnes nikto nenúti kupovať západné pseudopotraviny.

Nadávajú aj príslušníci desiatok politických strán, hoci za vlády jednej strany by ich pri pokuse založiť svoju politickú stranu poriešili iní príslušníci. Konkrétne príslušníci ŠtB. A to dosť drsne.

Niektorí nadávajú z princípu, iní pre krátku pamäť. Ja nezabudnem, ako som štrngal dvomi kľúčmi. Jedným, aby už padli komunisti. Druhým, mať znovu svoj štát a vymaniť sa z bloku, do ktorého nás v Teheráne 1943 uvrhli vtedajšie mocnosti.

To prvé sa splnilo opticky. Vládnu tí istí premenovaní komunisti. To druhé tragikomicky. Slovensko namiesto Prahy a Moskvy vyžierajú a vydierajú jadroví multikulturalisti. Dvojkríža na slovenskom drese sme sa síce dočkali, aj voliť rôzne strany už môžeme, ale nabudúce treba štrngať onakvejšie.